Ponitrianske muzeum v Nitre


Prejdi na obsah

Hlavné menu:


Nitrianske miniatúry


Vážení priatelia,
aj keď pre známe okolnosti sú okrem iného pre verejnosť zatvorené aj múzeá, nerezignujeme na kontakt s vami. Popri našej snahe o priblíženie našich nových výstav formou virtuálnej prehliadky, ponúkame vám aj ďalšie možnosti poučenia i zábavy. Prvou takouto ponukou sú krátke príbehy viažuce sa k starej Nitre a jej voľakedy všeobecne známych obyvateľov. Niektoré z nich boli už publikované, ale nie pre každého boli dostupné. Pokúsime sa spracovať na každý pracovný deň jeden, až kým sa nám neminie ich zásoba.

Povesť starej Nitry II.


Nitra sa v našom prvom príbehu prezentovala ako synonymum zlodejov a podvodníkov. Takú povesť si mohla vyslúžiť len v neprajnom zahraničí, ale ako to bolo u nás na Slovensku, či v prvorepublikovom Československu? Obyvatelia Nitry boli pre jej okolie trogármi a rečňovačky a vtipy o nich sú známe dodnes. K imidžu mesta za I. republiky v Čechách prispel časopis České slovo, ktorý vtipom a historkám o Nitre venoval celú jednu stranu. Ponúkam niekoľko z nich.
Kde nájdete najväčší počet pochovaných pravých Nitrančanov? Myslíte, že na Mestskom cintoríne? Kdeže! V Ilave, alebo v Leopoldove a zopár ich nájdete aj v slávnom Sing-Singu.
Pravému Nitrančanovi sa neoplatí podať ruku, môže vám pritom aspoň prsteň ukradnúť, ak nie celý prst.
Viete prečo sa železničná trať za nitrianskou stanicou tak skrúca? Projektanti to na žiadosť železničnej spoločnosti naplánovali preto, aby rušňovodič videl na zadné vozne, či mu ich Nitrančania neukradli. Toto však už nie je ani humor, to je čistá zlomyseľnosť živená závisťou. Veď nielen za stanicou, ale aj pred stanicou od Nových Zámkov sa stará trať krútila ako vretenica a tesne pred I. svetovou vojnou ju vyrovnali. Boli by to robili, keby bolo čo len zrniečko pravdy na našom príbehu?
Predvolebné zhromaždenia v prvorepublikovej Nitre si tiež vyžadovali špeciálne opatrenia a riešenia, ako o tom svedčí historka o druhých parlamentných voľbách v ČSR. V novembri 1925 sa konali spojené parlamentné voľby do snemovne i senátu a strany sa pretekali v sľuboch potenciálnym voličom a v podujatiach, ktoré ich mali presvedčiť, že budúci poslanci na nich myslia, že sú ich, že sú ako oni. Aj v Nitre sa istá strana chcela ukázať ako kresťanská a tak sa jej príslušníci a sympatizanti v oveľa väčšom počte ako inokedy začali zhromažďovať na bohoslužbu pred kostolom. Že prečo pred kostolom a nie priamo v kostole? No preto, že kostol bol zamknutý – kostolník stratil kľúče a za svet ich nemohol nikde nájsť. Mladý kaplán si priam zúfal, toľko ľudí pred kostolom, zvonár už odzvonil a kostol zatvorený. Ešte že nešťastného kostolníka napadla spásonosná myšlienka. Postavil sa pred dvere kostola a zvučným hlasom sa prihovoril zástupu do sviatočných šiat vyobliekaných straníkov i nestraníkov:
- Drahí spoluobčania, stal sa malér, nemôžeme otvoriť náš svätostánok, stratili sa kľúče. Preto vás prosím, ak niektorí máte náhodou u seba náhradné, nech zdvihne ruku.
Kostolník na rozdiel od mladého duchovného vôbec nebol prekvapený, keď nad hlavy občanov vyletelo do sto rúk.
Pred podobnými voľbami o 4 roky neskôr (v októbri 1929) sa v Nitre konalo veľké zhromaždenie nemenovanej strany, na ktorom bolo nespočetné množstvo ľudí nielen z Nitry, ale aj zo širokého okolia. Už v predvečer zhromaždenia pricestoval do mesta ústredný tajomník. Hlavný rečník si chcel v hotelovej izbe Schillera pripraviť zajtrajšie vystúpenie. Nitrianski spolustraníci dobre poznali tohto malého, územčistého pána a veľmi ich prekvapilo, keď na zhromaždení ponad rečnícky pult vyčnieval priam obor. Nevedeli sa dočkať konca jeho reči, čo boli takí zvedaví na príčinu náhleho vzrastu hosťa. Ten keď videl ich prekvapené tváre s vysvetlením neotáľal:
- Milí spolupartajníci, veru nevyrástol som u vás za jednu noc, ako ste si možno mysleli. Rečnil so tu v Nitre o politickej i všeobecnej morálke a nechcel som, aby korunou môjho vystúpenia bolo zmiznutie mojich kufrov, tak som sa pre istotu na ne postavil, aby ste mi ich počas rečnenia neukradli!

Mgr. Anton Števko


Stavba novej železničnej trate od Nových Zámkov v roku 1912,
foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre

Povesť starej Nitry I.


Názov nášho ďalšieho príbehu môže trochu zavádzať. Neavizuje však povesť o Nitre, ale renomé Nitry koncom 19. storočia v Rakúsko-Uhorsku i v 20-tych rokoch 20. storočia za prvej republiky.
Je všeobecne známe, že Nitra sa pre svoju históriu stala národným symbolom Slovákov. Ospevujú ju básnici, maliari, novinári i politici. Ospevovali ju aj v minulosti. Popri tejto takpovediac oficiálnej väčšinovej úlohe však v určitej časti spoločnosti hrala aj inú, menej lichotivú rolu. Súvisí s vykradnutím Hofburgu o ktorej ste sa mohli dozvedieť v predchádzajúcom príbehu nazvanom Nitrania v Hofburgu.
Viedenský Prater, pôvodne cisárska zvernica, sprístupnil verejnosti osvietený panovník Jozef II. Postupne sa tu vybudoval veľký zábavný park a najmä od svetovej výstavy, ktorá sa tu konala r.1873, sa stal svetoznámym. Do tohto parku zavítal nový cirkus. Nebolo to nič zvláštne, cirkusy tu na niekoľko týždňov postavili svoje šapitó pravidelne. Podobne ako iné cirkusy aj tento propagoval svoj program na pestrofarebných plagátoch vylepených po celej Viedni. Skveli sa na nich veľkými písmenami tlačené atraktívne čísla zvieracej drezúry, akrobatov, klaunov a nechýbal ani pestrý grécky oheň. Medzi týmito výrazne ohlasovanými atraktivitami sa skromne čupilo prosté číslo s neobvyklým označením – Neutra, der Wundersamer Esel – Zázračný somár Nitra. Napriek nenápadnej propagácii Viedenčania hneď od prvej chvíle prejavovali o toto číslo nevšedný záujem. Spôsobilo ho meno nášho mesta, ktoré bolo vo vtedajšej Viedni všeobecne známe. Neoficiálna „šuškanda“ ho spájala s vykradnutím cisárskeho paláca Hofburg pred niekoľkými rokmi, čo dlho rezonovalo v pamäti obyvateľov mesta. Nečudo, že publikum bolo zvedavé, ako sa cirkusové číslo spája s mestom Nitra.
Číslo to vo svojej podstate bolo jednouché, aj somárik bol obyčajný ušatý predstaviteľ svojho druhu, aj úvod čísla nesľuboval nič mimoriadne. Krotiteľ priniesol do arény stôl naložený drahými látkami, šperkami a vôbec ďalšími akoby drahými predmetmi. Postavil sa chrbtom k týmto atribútom prepychu a začal konferovať svoje číslo opisujúc prednosti drahých vecí na stole i spôsob ich používania pre neznalých. Počas konferovania sa spoza závesu vynoril somárik Neutra a po jednom odnášal predmety zo stola a schovával ich za plentu. Publikum samozrejme hneď pochopilo túto cirkusovú metaforu a smiech počas celého výstupu ani na chvíľu neustával, oceňujúc tak kreativitu krotiteľa i jeho somára.
Hofburgská aféra sa dlho držala na poprednom mieste v pamäti Viedenčanov a div, že sa nedostala aj do prísloví. Podobný osud však malo aj meno Nitra, ktoré sa vo Viedni stalo symbolom kolosálneho podvodu.
V známej viedenskej kaviarni Fetzer sa popri iných schádzavali aj obchodníci rôzneho druhu. Stálym hosťom – štamgastom bol aj pôvodom nitriansky obchodník W. Keď raz vošiel do kaviarne jeho obchodní partneri ho privítali výkrikmi Neutra, Neutra! A to prosím pred celým osadenstvom kaviarne. Zrejme to bola reakcia na akýsi nepodarený spoločný obchod. Obchodník sa vyrútil z kaviarne ako strela a rovno bežal za známym advokátom, aby podal žalobu na krikľúňov za urážku na cti. Bezirksgericht X (okresný súd) žalobu prijal a v súdnom rozhodnutí mu dal za pravdu, nactiutŕhači sa museli zložiť na finančnú kompenzáciu poškodeného. K takémuto rozhodnutiu sudcu viedla skutočnosť, že W. pochádza z Nitry a toto mesto je vo Viedni známe ako dúpä zlodejov a podvodníkov, takže toto meno sa stalo ich synonymom a obchodník sa oprávnene mohol cítiť dotknutý na svojej cti. Nuž, vraj „všeobecné presvedčenie“ stačilo na rozsudok. Škoda, že nevieme, či takéto presvedčenie mal aj príslušný sudca.

Mgr. Anton Števko


foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre


Franci báčiho galoše


Dnes si už z Nitranov nik nespomenie na Franci báčiho, ale vo svojej dobe to bol jeden z najpopulárnejších ľudí v Nitre. Piaristický profesor matematiky a fyziky Jozef Ferenczy bol obľúbený medzi študentami gymnázia i medzi pospolitým ľudom a každý ho po odchode do dôchodku volal Franci báči.
Franci báči nebol úspešný len ako učiteľ, ale aj ako vinár. Na penzii si kúpil na Zobore vinohrad a tak hoci býval v meste, častejšie ste ho mohli vidieť ako si vykračuje do svojho vinárskeho panstva. Pravda, treba povedať, že úbočia Zobora boli obľúbeným miestom nielen starších pánov a nebolo to len kvôli vinohradom, či vínu. Nitrianski mešťania si už dávno všimli, že obyvatelia Zobora boli menej postihnutí epidémiami, ako tí dolu v meste.
Po pravde však treba tiež povedať, že Franci báči rozumel pestovaniu viniča a vínu vôbec, takže chýr o jeho ušľachtilom moku sa udržal aj dlho po jeho smrti. Vinohrad a víno si vyžaduje stálu starostlivosť, je náročný na čas. Náš Franci báči to dobre vedel a svojmu panstvu sa venoval každučký jeden deň, od rána až do večera.
V ktorýsi podvečer sa vracal z vinohradu, kam sa predpoludním vybral, hoci ráno pršalo. Terigal sa blatistou cestou zo Zobora, až prišiel na rozheganý drevený most cez rieku Nitru a zahľadel sa na pomaly tečúcu mútnu vodu. Pohľadom prešiel na svoje zablatené nohy a tu ľaľa: obe nohy zablatené, ale na jednej galoša a na druhej len topánka.
- Čo je toto za robota? Aby ťa. Veď som kdesi galošu stratil! Zahundral dobromyseľne Franci báči, lebo skutočne hnevať sa nikdy nevedel.
- Nuž čo, stratil som jednu, druhá mi netreba! Rázne sa rozhodol a odkopol galošu do vody.
Na druhý deň ráno jeho upratovačka čosi kutila, čosi hľadala až sa vyzvedala starého pána, či nevie kde je druhá galoša.
- Neviem, ktorá je druhá, ale jedna leží tam, na dne rieky. Kdeže je tá párna?
- No predsa tu, mám ju v ruke. Vy ste tú druhú hodili do vody? Mysleli ste, že už nemá páru? Taká škoda!
Franci báči sa zarazil, ale potom mu úsmev rozjasnil tvár: Hja, to zoborské víno. Upratovačke vzápätí nakázal:
- Hoďte aj túto za tou druhou do Nitry, aby sa im za sebou necnelo.

Mgr. Anton Števko


Jozef Ferenczy (Franzl), Franci báči, piarista, profesor matematiky a fyziky,
foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre


Nitrania v Hofburgu


Odkedy padla „železná opona“ a Slovensko sa stalo súčasťou Európy nielen geograficky, mohli sme občas v médiách zaregistrovať správu o slovenských kmínoch prichytených napr. v Rakúsku. Nuž aj to je daň za otvorenie hraníc a globalizáciu. Koniec-koncov, nie je to až tak dávno, čo stredoeurópsky priestor bol obyvateľom Rakúsko-Uhorska voľne prístupný. Že by niektorým skupinkám našich občanov táto skutočnosť zostala v kolektívnej pamäti? Alebo úspešná lúpež za bieleho dňa ešte z 19. storočia?
Iste všetci vieme, že uprostred Viedne na 240.000 m2 sa nachádza pýcha habsburgskej monarchie i dnešného Rakúsko – Hofburg – sídlo habsburgských panovníkov a dodnes symbol vládnej moci. Dnes sa po tomto komplexe môžeme ako turisti poprechádzať, ale v čase nášho príbehu obyčajní ľudia o tom mohli len snívať, pričom pravda ani len netušili, čo všetko by v 2.600 miestnostiach mohli vidieť. Tieto väčšinou prepychovo zariadené miestnosti vraj nedali spávať nitrianskemu podsvetiu, aby sme boli konkrétnejší, podsvetiu z Pároviec.
Príbeh sa odohral v 50.tych rokoch 19. storočia a „apači“ z Pároviec si ho ústne podávali ešte aj za I. republiky – spolovice s hrdosťou na činy otcov, spolovice pre poučenie, aby sa nasledovníci vyvarovali chýb, ktorých sa otcovia dopustili.
Krádež sa stala za bieleho dňa a zmizli nielen šperky, drobné predmety, ale aj vzácne látky, gobelíny a maľby. Ako sa to mohlo stať? Zlodeji si zadovážili uniformy zámockej stráže, obliekli sa do nich a v čase výmeny nastúpili „do služby“. Falošná stráž sa potom postarala o naloženie vzácnych vecí na vozy a ich odvezenie z Hofburgu. Krádež sa zistila až potom, ako do služby nastúpila ďalšia, už originálna stráž. Polícia všetko vypátrala, teda ako ku krádeži došlo, ale nezistila kto to spáchal a kde sú ukradnuté veci.
Viedenský policajný prefekt upokojoval panovníka, že k veciam i k zlodejom sa dostanú, len čo ich začnú predávať. Nič také sa však nedialo, nikde sa neobjavil ani kúsok, ani najmenší šperk. Noviny celé mesiace rozpitvávali geniálne prevedenie krádeže a špekulovali o možných páchateľoch, ale polícia nemala v rukách nič konkrétne.
Hofburg by o tieto svoje vzácnosti snáď nadobro prišiel, keby cisár pán František Jozef nebol dostal dobrý nápad. Keď nevyšiel plán prefekta, možno vyjde plán cisára.
Cisársky dvor vypísal veľkú odmenu a zaručil beztrestnosť pre tých, čo ukradnuté veci prinesú späť. A naozaj, plán cisára pána vyšiel. Po čase sa našli ľudia, ktorí veriac vo svoju beztrestnosť sa vydávali za páchateľov krádeže a priniesli nepoškodené hofburgské vzácnosti. Nič z nich nechýbalo, „páchatelia“ zinkasovali odmenu a stratili sa. Cisár ešte osobitne zakázal pátrať po ich identite, bol rád, že stáročia zhromažďované rodinné cennosti sú opäť na svojom mieste.
Hoci polícia nič nezistila a už ani nesmela, vo Viedni kolovala mienka, že tí, čo priniesli veci naspäť neboli praví páchatelia, že to boli obyčajní „strohmani“, teda ľudia, čo za drobnú odmenu páchateľov pri inkasovaní peňazí zastúpili. Prevládala tiež mienka, že páchateľov netreba hľadať vo Viedni, lež niekde mimo nej. Lenže kde inde?
V polovici 19. storočia nik vo Viedni nemyslel na akési Párovce kdesi v Nitre. Isté však je, že tip na krádež dal jeden nitriansky krajčír, ktorý už dlhé roky býval vo Viedni a mal vedomosť o tom, čo sa v tom rozsiahlom Hofburgu nachádza. Všetko ostatné už mali na starosti naši Párovčania. Dlho pozorovali postupy výmeny stráží, získavali potrebné kontakty, aby sa dostali k uniforme i potrebným heslám. Za peniaze sa dá všetko. Podľa jednej uniformy v Párovciach ušili dvadsať ďalších navlas rovnakých, do ktorých sa oblieklo dvadsať Párovčanov vydrezúrovaných v obradnej výmene stráží a bez problémov nahradili tamojšiu „Burgwache“.
V Burgu sa preukázali príkazom na prevezenie vecí do Schönbrunnu a tak bez prekážok cennosti naložili na vozy a odišli. Pravda nie do Schönbrunnu, ale rôznymi krivolakými cestičkami do Nitry.
Passer (priekupník, ten ktorý kryje skutočných predajcov), ktorý mal veci odkúpiť a potom pomaly rozpredávať však od obchodu odskočil. Krádež vyvolala taký veľký rozruch, že sa neodvážil uskutočniť svoj plán s predajom ukradnutých cenností v zahraničí. Šperky a iné vzácnosti boli ukryté na Párovciach, ale čo s nimi? Naším haverom už boli len na obtiaž, žiadny z passerov nebol ochotný riskovať ich predaj kdekoľvek na svete. Ešte šťastie, že im na pomoc prišil sám cisár-pán s odmenou za
vrátenie ukradnutých vecí.
Že o tejto lúpeži Párovčanov neexistujú žiadne dokumenty? Nuž o Párovčanoch ako páchateľoch nie, len o samotnej krádeži. Ale rozprával o nej „starý“
párovského podsvetia, ktorému to rozprával jeho predchodca. Verte, neverte.

Mgr. Anton Števko


G. S. - vraj „starý“ párovského podsvetia za I. ČSR,
foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre

Nie je Nagy ako Nagy


Rodín s priezviskom Nagy je v Nitre neúrekom. Bolo tomu tak aj v 19. storočí, keď sa 25. júla 1818 v rodine nitrianskeho sudcu a richtára Antala Nagya narodil syn Jozef. Od mlada vynikal usilovnosťou a tak nečudo, že bol schopný ziskom doktorátu skončiť lekárske štúdium. Stalo sa to v roku 1840. Ako dvadsaťdva ročný sa v rodnej Nitre ujal lekárskej praxe. Stal sa župným a čoskoro aj hlavným župným lekárom. Okrem svojho náročného povolania sa zaujímal o filozofiu, zemepis a prírodovedné disciplíny, najmä o ornitológiu a aj v týchto odboroch dosiahol medzinárodné uznanie.
Ako lekár bol známy svojim ľudským prístupom, ochotou pomôcť každému chorému, pričom od najchudobnejších pacientov nikdy nevzal žiadny honorár. Aj vo funkcii hlavného župného lekára sa vedel postarať o tých, čo pomoc potrebovali - pre chudobných nitrianskej župy sa mu podarilo vybojovať podporu. Jeho príslovečná ochota prevziať liečbu aj smrteľne chorých, pri ktorých sa ostatní lekári vzdávali nádeje na uzdravenie a ktorí nechceli aby sa smrť pacienta dávala do súvisu s ich liečením, mu vyniesla u zlomyseľníkov pomenovanie „smrťka“. Vždy sa snažil pacientovi pomôcť zmysle svojho presvedčenia, že aj v zdanlivo beznádejných prípadoch sa treba pokúsiť o všetko možné na záchranu človeka. Jeho liečenie aj beznádejne chorých sa akosi prirodzene spájalo s ich smrťou aj u dobromyseľných ľudí a tak na prípadnú otázku susedov o zdravotnom stave chorého, príbuzný odpovedal: Má sa zle, veľmi zle, čoskoro umrie... už bol pri ňom aj doktor Nagy.
Náš druhý „nagyovský“ príbeh je z iného súdka. Stalo sa to už v časoch, keď na súdnych pojednávaniach pôsobili tzv. sudcovia z ľudu. K pojednávaniu prípadu istého Nagya bol ako sudca z ľudu určený človek rovnakého priezviska - Nagy. Určená hodina sa blížila a sudcu z ľudu nikde. Sudca nervózne pokukoval po hodinkách a celkom mu odľahlo keď sa dvere súdnej miestnosti otvorili a dnu vstúpil s pozdravom občan, ktorý sa predstavil ako Nagy.
- Rýchlo si ber talár a sadni si sem vedľa mňa. Ale rýchlo, už meškáme.
Náš Nagy sa síce chvíľu ošíval, ale na súrenie sudcu si naveľa navliekol talár a zasadol ako tretí člen senátu.
V sieni teda vyvolali prvú vec a súdna zapisovateľka zakričala na chodbu. Pán Nagy...
Lenže na chodbe nebolo nikoho. Sudca sa rozčuľoval, že hneď prvú dnešnú vec musí odročiť a sľuboval Nagyovi mastnú pokutu. Náš Nagy v talári sa nervózne hniezdil v kresle sudcu a nakoniec vykoktal, že to všetko je omyl, že on bol predvolaný ako obžalovaný...
Sudca nevedel, či sa má smiať, alebo jedovať. Medzičasom sa v sále objavil aj pravý sudca a tak už nič nestálo v ceste regulárnemu priebehu pojednávania. Zlé jazyky tvrdia, že na tých 8. mesiacoch, ktoré dostal nepravý sudca, sa svojou mierou podieľalo aj neskoré priznanie identity pána Nagya.

Mgr. Anton Števko


Budova súdu, 1905 , foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre

Ako nitrianski haveri "svoje" ukradli


Keď vzniká nový štát, vždy vznikajú aj pochybnosti o tom, či sa mu bude dariť, či sa vôbec udrží. Bolo to tak aj pri vzniku I. ČSR. Neobišla ho síce povojnová inflácia, ekonomika však bola oveľa zdravšia, ako u okolitých susedov, veď napr. v Nemecku sa pri obyčajných nákupoch počítalo v miliónoch. Československý štát mal dobrú menu, čo neklamne potvrdzovalo aj sťahovanie sa organizovaného zločinu na jeho územie. Aj Nitra začiatkom 20. rokov zažila tento „boom“. Medzinárodné podsvetie si ju vybralo preto, že nebola ďaleko od Bratislavy, Viedne i Budapešti, ale zasa dostatočne „za vetrom“, aby ho neotravovali bezpečnostné zložky nového štátu.
Podsvetie popri pašovaní, vlámačkách, podvodoch všetkého druhu, nezabúdalo ani na snáď najvýnosnejšiu činnosť – falšovanie bankoviek stabilnej československej koruny. Falšovanie peňazí však nie je také jednoduché, ako sa zdá. Lisy, papier, farby – to sa dá získať, ide len o výšku provízie, ale urobiť zodpovedajúcu grafiku a potom matrice – takých fachmanov je málo. Nitra však takého mala, bol to vraj stredoškolský profesor kreslenia, ktorého matrice produkovali dokonalé päťstokorunáčky. Však aj príslušným orgánom chvíľu trvalo, kým ich nepravosť odhalili. Náš pán profesor sa s československými päťstokorunáčkami vraj natrápil, ich zložitosť sa nedala ani porovnať s jednoduchým prevedením amerických dolárov, ktoré s úspechom roky napodobňoval. (Keď vycítil, že jeho anonymita by mohla byť narušená, neváhal a presunul sa vraj do Turecka).
Polícia podľa frekvencie výskytu falošných bankoviek usudzovala, že peňazokazecká dielňa musí byť v Nitre, ale dokázať to nemohla. Darmo svoje podozrenia pretavila do razií, domových prehliadok, či vyšetrovaní podozrivých, dielňu sa stále nepodarilo odhaliť. Bodaj by aj, keď bola mobilná a väčšinou „pracovala“ v noci na ľudoprázdnom mieste. Že kde? Vraj v hrobke na mestskom cintoríne, kam páchatelia priniesli malý tlačiarenský lis, ktorý sa zmestil do nenápadného kufríka.
Úrady sa naučili falošné peniaze bezpečne rozoznávať, pomaly ich sťahovali z obehu a na ich sústreďovanie určili komárňanskú poštu. Zvesť o balíku peňazí v Komárne sa dostala do uší „kráľovi“ nitrianskeho podsvetia a tak bolo rozhodnuté. Hromada peňazí zmení majiteľa a určite to nebude ťažká úloha pre nitrianskych „haverov“ - chlapcov, tak sa nazývali príslušníci nitrianskeho podsvetia vo svojom argote. Bez problémov vedeli zaobstarať poštársky oblek, úradný voz i príkaz na prevoz. Všetko išlo ako po masle - prebratie vriec peňazí, naloženie i odchod falošného poštárskeho voza. Voz sa bez problémov doteperil do Nitry, kde ho už netrpezlivo očakávali popredné hlavy podsvetia. Nedočkavo otvárali vrecia, z ktorých sa na nich škerili päťstokorunáčky – lenže všetky falošné. Ukradli vlastný falošný výrobok.
Z lupu teda nebol žiadny hmotný osoh, ale na niečo bol predsa len dobrý. Nitrianski haveri si tento príbeh podávali z generácie na generáciu ako poučenie pre budúce „akcie“ – tipy si treba vždy dôkladne preveriť.

Mgr. Anton Števko


500 Kčs z roku 1929,





Ladický rebrík


Ladice sú obcou, ktorej chotár patril naraz do Nitrianskej i Tekovskej stolice. Hraničnou čiarou bol potok Drevenica. Táto situácia sa občas zmenila a celý chotár patril raz do jednej, potom do druhej stolice. Ako majetok však patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu. Obyvatelia obce boli poľnohospodármi, drevorubačmi a obec bola známa aj svojím vinárstvom. Ležala trochu bokom od hlavnej cesty Nitra – Zlaté Moravce a s touto cestou ju vraj spájala úzka cestička, vlastne skôr kľukatý lesný chodník, ktorý sa dôsledne vyhýbal stromom v lese grófa Forgáča. Ladičania boli zdatní drevorubači, ibaže v cudzom lese im to bolo málo platné. Darmo sa pokúšali dohodnúť s grófom, ten o ceste cez svoj les plný zveri, nechcel ani počuť. Ešte tak to, aby mu plašili zver svojím krikom, plieskaním biča a hrkotaním sedliackych vozov. Svoje daniely, jelene a muflóny nevystaví takému hluku.
Raz sa však po dobrej poľovačke dostal ladický richtár do reči s gýmešským grófom, a ten v dobrej nálade bol ochotný ho počúvať.
- Nepotrebujeme my cestu väčšiu ako ten rebrík, čo ho cez ňu prenesieme – vysvetľoval náš richtár – akurát tak na jeden rebrík.
Rebrík? Jeden rebrík? – zamyslel sa gróf a proboval si ho predstaviť. Aký široký môže byť ten ich rebrík? Lakeť, dva? To by nemuselo tak veľmi do lesa zasiahnuť, oni ten chodník asi chcú len vyrovnať.
- Len jeden rebrík veľkomožný pane – opakoval náš richtár a s napätím pozoroval sústredený výraz grófskej tváre.
- Nech to parom berie – buchol na stôl rozjarený gróf – majte si tú cestu. Ale nech nie je širšia ako ten váš rebrík.
Ladický richtár si spokojne pomädlil ruky a so všetkou podlízavou poníženosťou akej len bol schopný sa uisťoval:
- A nerozmyslí si to veľkomožný pán do zajtra? Naozaj to bude aj zajtra platiť?
- Slovo šľachtica by nemalo platiť? Šľachtic svoje slovo vždy dodrží – zvýšil tón gróf Forgáč.
- Ja nič, ja len aby som to v dedine mohol spokojne povedať – cúval richtár.
Hneď ako pán richtár prišiel domov, zvolal obecné predstavenstvo a porozprával o svojom úspechu u grófa a že cez gýmešský les môžu prerúbať cestu o šírke, ktorou sa dá preniesť rebrík. Jeho nadšenie však schladil najstarší boženík:
- No, dajsamisvete, to už len je dohoda. Takú „cestu“ máme aj teraz.
- Richtár sa prefíkane usmial a hovorí: Dohoda je to dobrá, aj keď sme s veľkomožným pánom zabudli dohodnúť ako ten rebrík ponesieme, či po dĺžke, alebo po šírke.
Členom obecnej rady svitlo, nemeškali a hneď najali miestnych drevorubačov. Tí sa pustili do roboty a podľa pokynov richtára vysekali takú cestu, ako dlhý bol ladický rebrík.
Gýmešského grófa div neporazilo, keď uvidel tú cestu v dĺžke rebríka. Predvolal si ladického richtára a zhurta sa pustil do neho, ako vraj dodržal ich dohodu. Richtár sa nedal a pripomenul mu, že o spôsobe nesenia rebríka reč nebola. Pán gróf to musel uznať a prehltol horkú pilulku richtárovho fígľa. Napokon, šľachtic vždy dodrží svoje slovo.

Mgr. Anton Števko


Model zrúcaniny hradu Gýmeš, foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre


Islandské doláre


Áno, pravdaže, islandské doláre neexistovali a neexistujú. Ten názov mi snáď odobríte po prečítaní tejto nitrianskej príhody, mimochodom skutočnej.
Možno ešte aj dnešní štyridsiatnici si budú pamätať na nelegálnych pouličných „zmenárnikov“ tvrdých valút – vekslákov. Keby nie, treba si pozrieť filmy z českej produkcie Bony a klid, Vekslák alebo prečítať román Petra Pišťaneka Rivers of Babylon. Skôr, než tak urobíte, strpte krátku charakteristiku tejto postavy, vyprodukovanej socialistickou ekonomikou.
Slovo vekslák pochádza z nemeckého der Wechsel, výmena, zmena a vzniklo z otázky, ktorou sa veksláci obracali na nemeckých turistov: Wechseln? Boli to naši ľudia, ktorí sa napriek hroziacim postihom za takéto obchodovanie obracali na cudzokrajných turistov, ale i našich ľudí, ktorí od nich kupovali valuty, alebo bony – poukážky na nákup v Tuzexoch - v špecializovaných obchodoch so zahraničným tovarom. Vzhľadom na vtedajšiu štátnu menovú politiku si každý z účastníkov prišiel na svoje, pravda okrem štátu. Zahraniční turisti sa občas stali objektami podvodov, občas však podvodníkmi boli oni.
Na Štefánikovej triede v Nitre stojí hotel Zobor, presne na tom mieste, kde do 26. marca 1945 stál hotel Schiller. Vtedy to bol najluxusnejší hotel v Nitre, taký malý nitriansky Carlton. Podobnú charakteristiku možno uplatniť aj na jeho nástupcu, spomínaný hotel Zobor (aj keď dnes už na to nevyzerá). Pred týmto hotelom raz zastal luxusný západný autiak, vraj Chrysler to bol. Nebolo to až také čudo, pred Zoborom sa západné značky objavovali častejšie. Z auta vystúpili dvaja elegantne oblečení páni, na prvý pohľad zámožní turisti alebo biznismeni. Potvrdzovali to aj svojou objednávkou v kaviarni: ku káve samozrejme koňak, ale nie hocijaký, Curvoisier si páni želali.
Cudzinci vzbudili pozornosť hneď po príchode, tá sa ešte zvýšila vďaka ich bezprostrednosti. Hoci slovensky ťažko lámali, hneď sa dali do reči s hosťami v susednom boxe. Vraj už na Slovensku boli, zapáčila sa im krajina i ľudia a tak sa vrátili, aby si všetko prezreli dôkladnejšie. Prvoradý záujem majú o Vysoké Tatry, v Nitre sa na skok zastavili cestou z Viedne. Slovo dalo slovo a elegantní páni pozvali susedov k svojmu stolu a pohostili ich francúzskym koňakom.
Všetko sa im u nás páči a veria, že ani Tatry ich nesklamú. Len jedna vec vraj kalí ich radosť z turistickej cesty. Nedostali dosť československých korún a nechcú ich získať od vekslákov. Samozrejme majú pri sebe dosť tvrdej západnej meny, nevedia o niekom, kto by ich bol ochotný vymeniť za koruny? Jeden z tých pozvaných Nitranov si hneď spomenul na kamaráta montéra ústredného kúrenia zo susednej dediny, ktorý sa ho pred chvíľou pýtal na tuzexové bony. Treba mu ich viac, nechce kúpiť texasky (tak sa vtedy nazývali americké kovbojské montérky, teraz džínsy) ale auto – Simcu.
Montér ešte sedel v kaviarni a tak o chvíľu sa už s cudzincami zoznámil, samozrejme pri koňaku. Cudzí páni boli pri pohostení štedrí, ale ani náš človek sa nedal zahanbiť a pozval ich k sebe domov na zoborské víno. Víno im chutilo, svojou lámanou slovenčinou chvíľu tárali dve-na tri, ale zaraz prešli na finančné záležitosti a ponúkli nášmu človeku svoju tvrdú valutu – švédske koruny. Tomu srdce poskočilo od radosti, už videl ako nová tuzexová Simca stojí na dvore a vyrovná sa tak susedom, ktorí sa k tuzexovým autám dostali vďaka jahodám a snežienkam.
- A koľkože ich máte? Vyzvedal sa náš človek.
- 2.200 korún. Je to dobrá valuta, skoro ako americký dolár. Americký dolár tu u nás stojí 30 Kčs, my vám jednu švédsku korunu dáme za 10 Kčs. Tratíme na tom, ale ako hovorím, nechceme mať nič so štátnymi bankami ani s vekslákmi – presviedčal cudzinec s chýbajúcim prstom na ľavej ruke.
Poľahky vypočítali, že montér má za švédske koruny vyplatiť 22.000 Kčs. Trochu predsa len váhal, je to veľa peňazí, riadne sa natrápil, kým ich na fuškách zarobil, ale ako sa dostane k potrebným tuzexovým bonom?
Páni videli jeho váhanie a predstavili mu návrh na realizáciou ich obchodu tak, aby nemusel mať obavy z ich poctivosti.
- Spravíme to takto: peniaze si vymeníme pekne z rúčky do rúčky a keďže vy švédske koruny asi nepoznáte, zavezieme vás k vašej Štátnej banke československej, kde si ich môžete u bankového úradníka preveriť.
Nášmu montérovi sa návrh pozdával, zdá sa, že sú to skutočne čestní ľudia. Vymenili si balíčky peňazí, sadli si spolu do Chryslera a o chvíľu boli pred bankou. Cudzinci zostali v aute, vraj aby zbytočne nevzbudzovali v banke pozornosť, človek nikdy nevie kde ŠTB číha.
V banke (vtedy bola široko – ďaleko jediná, nie ako dnes, na každom rohu dve) bolo plno ľudí a tak trvalo hodnú chvíľu, kým sa montér dostal na rad.
- Mám tu pár švédskych korún, vraj majú cenu skoro ako americké doláre.
Úradník vzal do ruky bankovku a udivene pozrel na tohto klienta.
- Aké švédske koruny, aké doláre? Keby boli dolármi, tak nanajvýš islandskými. Takže nie sú to doláre, sú to koruny, ale islandské, nie švédske. Pravdaže, v našich končinách to bežní ľudia nevedia rozoznať, škandinávske jazyky sú si podobné.
Nášho montéra už prechádzala radosť z budúcej Simky a nervózne sa spytoval na hodnotu korún.
- Švédska koruna je hlboko pod americkým dolárom, ale toto sú islandské koruny a tie majú podobnú hodnotu ako naše.
Nešťastný montér schmatol bankovku a vyrútil sa von - cudzinci pravdaže už nesedeli v aute, stratili sa oni aj auto, aj tých 22.000 poctivých československých korún.

Mgr. Anton Števko


Hotel Zobor, 1965, foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre


Radošinka


Nitra má krásnu a dá sa povedať, že v rámci Slovenska aj ústrednú polohu. Tento fakt sa však akosi neprejavil v železničnej doprave. Vlakové spojenie má síce od r. 1876, ale dostať sa z Nitry vlakom do najväčších miest Slovenska je problémom dodnes. Však to poznáte – do Šurian a Nových Zámkov priamo, inde cez Zbehy, Leopoldov, či Kozárovce. Ani do tej Radošiny sa nedalo ísť vlakom. Až do novembra r. 1909, keď bola otvorená trať spájajúca Zbehy a Radošinu. Dopravu tu zabezpečovala legendárna lokomotíva – radošinská kačica. Drobný rušník s veľkým komínom, na ktorom bol nasadený mohutný klobúk, s kotlom v tvare tehly a liliputánskymi vozňami. Cestovanie týmto vláčikom bolo plné romantických zážitkov, ktoré však obyčajne nekorešpondovali s cestovným poriadkom.
Keď ste sa na jeseň pri nastupovaní do „Radošinky“ pýtali konduktora (sprievodcu), kedy vlak príde do Radošiny, ten si vás so zdvihnutým obočím premeral a na pol úst vám oznámil: To prosím závisí od toho, ako sa vydarila cukrová repa vo Veľkých Ripňanoch. Skutočne empatický vláčik, rešpektujúci potreby všetkých okolo trate.
Legendárna banskoštiavnická „Anča“ sa dočkala mnohých vtipov – vraj pri cestovaní ste mohli vyskočiť z vlaku, natrhať poľné kvety svojej milej a znova naskočiť. Nuž zlé jazyky. Zato našu Radošinku takéto vtipné výmysly obchádzali. O nej sa rozprávali len skutočné príbehy. Niektoré sa udiali viackrát, pretože súviseli s bežným životom okolo trate. Napríklad od jari do jesene pred Behyncami vláčik spomalil, pred strážnicou zastal a čakal. Na čo? Na strážnikove husi, ktoré pravidelne dávali prednosť tráve medzi koľajnicami nerešpektujúc ani zamak cestovný poriadok. Ktovie, či si tou naolejovanou trávou nepripravovali gágor na jesenné nútené vykrmovanie. Pravdaže Radošinka ich potreby plne rešpektovala a nikdy sa nestalo, žeby ich nebodaj prešla. Treba však popravde priznať, že prvý raz sa jej to podarilo, ale len tento jediný raz, lebo keď gazda zbadal nebohú hus, rozbehol sa za vláčikom a priamo v našej lokomotívke ručne vysvetlil rušňovodičovi dôležitosť husacieho života. Odvtedy si Radošinka dávala velikánsky pozor a pre istotu pred strážnicou vždy spomalila a keď bolo treba, aj zastavila. Takéto správanie vláčika zaregistrovali nielen húsky, ale aj iné zvieratá, a tak sa medzi nimi vyvinul priam symbiotický vzťah. Keď sa na trati, zlákaná trávou, ocitla krava a svoju nenahraditeľnú pašu nechcela ani na dohováranie opustiť, sprievodcovia vystúpili a často aj za pomoci cestujúcich chytili kravu za chvost a hoci sa jej to neveľmi páčilo, stiahli ju z násypu.
V čase, v ktorom sa s naším príbehom pohybujeme, rušne boli na paru a para sa vyrábala v kotle, pod ktorým bolo treba neustále kúriť a aj vodu dopĺňať. Raz sa rušňovodičovi podarilo akosi sa prepočítať, alebo zabudol na príslušnej stanici doplniť vodu a tak mašinka odmietla ďalej pokračovať v ceste, a zastala uprostred polí. Spomínaná symbióza nebola len medzi vláčikom a zvieratami, ale platila aj v prípade cestujúcich. Nečakali na neistú pomoc z vonka, ale pochytali kde-akú nádobu a poďho do vzdialeného majera po vodu. Podobne sa cestujúci činili aj v prípade zafúkaných koľajníc. Chytili sa odpratávacieho náradia a odhádzali z koľajníc nafúkaný sneh. Radošinka vraj vtedy meškala šesť hodín, ale či sa to neprihodí aj ostro sledovaným medzinárodným rýchlikom?
Napriek tomu, čo som popísal o mieri medzi vláčikom a zvieratami, nemala to Radošinka jednoduché. Dokonca sa stala objektom súdneho konania. To bolo tak. Gazda L. z Veľkých Ripnian sa tešil z konského prírastku – ohnivého žrebčeka. Žriebä nebolo len ohnivé, ale až bláznivé a navyše zrejme ešte nebolo poučené o prímerí medzi zvieratami a pokojnou Radošinkou a tak sa stalo, že pri veľkoripnickej križovatke vrazilo do vlaku. Poškodilo pritom rušeň tak, že vláčik nemohol pokračovať v ceste. To však nebolo všetko. Prvorepublikový erár túto príhodu nenechal len tak. Utrpel predsa škodu na rušni. A čo keď sa aj ďalším zvieratám v Radošinskej doline zapáči takto knokautovať ich dopravný prostriedok, to už by sa vôbec nedalo cestovať zo Zbehov do Radošiny. Zažaloval teda majiteľa roztopašného zvieraťa o náhradu škody. Priznám sa, píšem ako som počul, neštudoval som v archíve Okresného súdu v Nitre, ale mal by tam byť spis, ktorý dosvedčuje, že erár spor prehral. Odôvodnenie: pred križovatkou cesty a železničnej trate je vŕšok, ktorý zakrýval približujúci sa mini-vláčik, na priecestí neboli rampy ani signalizačné zariadenie a tak žriebä ani netušilo, že má pred priecestím zastať. Pravidlu – zastaň, pozri sa vľavo, potom vpravo, ešte raz vľavo a až keď ti nič nehrozí, prejdi, ho mať kobyla zrejme ešte nestihla naučiť. Tak, či onak, Radošinka odvtedy chodila ešte opatrnejšie a nič nedbala na reči, že jej rýchlosť nebola väčšia než rýchlosť priemerného cyklistu.
Tu by náš príbeh mohol končiť. Predsa však dodávame, že jedného krásneho dňa Radošinka zmizla a miesto nej nastúpila v rámci pokroku moderná „motorka“, ktorá priniesla koniec romantickému cestovaniu. V roku 2003 však prišiel aj koniec osobnej dopravy na tejto trati.

Mgr. Anton Števko


Foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre

Párovčan u zubára


So zubami býva kríž. Keď sa k tomu pridá nejaká pandémia tak býva ešte väčší. Mnohí z nás by aj v súčasnosti vedeli rozprávať. Náš príbeh sa však odohráva v normálnych časoch tridsiatych rokov 20. storočia a vraj to bolo už po veľkej kríze. Ale aj tak, peňazí medzi pospolitým ľudom nebolo a nielen na Párovciach.
Jedného daždivého rána istého obyvateľa Pároviec rozbolel zub. Nuž nečudo, vraj aj pokazené zuby reagujú na tlakové níže. Nemeškal a vybral sa cez Mariánsku ulicu k najbližšiemu zubárovi. V čakárni napodiv nebolo nikoho a tak sa mu pán doktor hneď mohol venovať. Pozrel na boľavý zub, poklopkal po ňom a vzhľadom na značne veľký kráter v ňom, navrhol ho vytrhnúť. Ubolený Párovčan pravdaže súhlasil.
- S injekciou, alebo bez? – informoval sa zubár.
- S injekciou, samozrejme s injekciou, bolesti už mám dosť.
- Ale bude to drahšie, injekcia čosi stojí – poznamenal pán doktor, ktorý už podľa vizáže pacienta usúdil, že peniazmi neoplýva a má poriadne hlboko do vrecka. Jeho želanie však akceptoval, anestéziu injekciou aplikoval a poslal ho do čakárne, kým nezaberie. Párovčan si sadol na lavicu, chvíľu posedel a naraz sa zdvihol a hajde k druhému zubárovi, ktorý mal ordináciu skoro oproti, na druhej strane ulice. Ani tu nikoho nebolo a aj tento pán doktor navrhol zub vytrhnúť. Zopakoval sa aj známy dialóg:
- S injekciou, alebo bez?
- Bez, bez – uškrnul sa pacient
- Ale bude to bolieť a hodnú chvíľu aj po vytrhnutí.
- Nech, však som dáky chlap, keď som doteraz bolesť vydržal ...
Odvtedy vraj žiaden zubár v Nitre po aplikácii injekcie pacienta neposielal von z ordinácie, nechávali pacientov vo vnútri, aspoň videli, čo ich čaká.

Mgr. Anton Števko


Párovce, foto: archív Ponitrianske múzeum v Nitre

Pytliacky príbeh


V lesoch okolo zrúcaniny hradu Gýmeš je dodnes uznávaný poľovný revír, voľakedy známy najmä vysokou zverinou a predovšetkým muflónmi. Historickú zásluhu na tom mal rod Forgáčovcov, ktorý tu na svojom majetku už koncom 18. storočia založil danieliu zvernicu. O zveľadenie revíru sa postaral najmä gróf Karol III. Forgáč, ktorý je známy najmä chovom muflóna lesného na majetku v Jelenci (vtedy Gimes), a to už od roku 1868.
Mať blízko dediny zvernicu, alebo ešte lepšie vďaka nej plné lesy zveriny, môže byť veľmi výhodné, aspoň pre tých, čo sa neboja. V okolitých dedinách takýchto nebojsov vyrástlo viac. Známou pytliackou obcou sa vraj stali Žirany, ktorej viacerí obyvatelia využívali hojnosť zveriny vo forgáčovských lesoch nielen pre svoju potrebu, ale aj pre obchod – divinou zásobovali nitrianske reštaurácie. Na nitrianskom priekupníckom poli bol osobou číslo jeden istý pán, ktorého každý volal Jóži. To bola istá persóna v tomto čiernom obchode, ktorá vždy dokázala predisponovať divinu od pytliaka ku konzumentovi. Táto istota však v takom neistom podnikaní bola asi jedinou. V lesoch totiž strážili forgáčovskí horári a na cestách a v meste četníci.
Keď sa už pán gróf nemohol dívať na cudzie šafárenie vo svojich lesoch, vybavil si u nitrianskych četníkov pomoc vo forme častejších kontrol vozov a kár prichádzajúcich do mesta a najmä v okolí Žirian. V takejto situácii sa jednému žirianskemu pytliakovi podarilo uloviť nádherného, mohutného dvanástoráka. Úlovok úžasný, len ako ho dopraviť k Jóžimu do Nitry, keď všade číhajú četnícke patroly? Pytliacky rozum je však chytrý. Vie nielen uloviť, ale úlovok dokáže aj dostať kam treba.
Jeleňa pekne uložil do sedliackeho drabináka, poprikrýval strakatou duchnou a obložil rovnakými vankúšmi, takže sa ledva črtal pod nimi. Takto sa vybral do Nitry, akoby niesol chorého do nemocnice. Ako sa dalo čakať, hneď za križovatkou pri Kolíňanoch ho zastavila četnícka hliadka a pravdaže bola zvedavá:
- Čo to tam v tom voze máte, vari chorého? – pýtal sa starší četník.
- Veru chorého, ťažko chorého, ani neviem či ho živého priveziem do nemocnice – odpovedal pytliak.
- Tak sa na neho podívame – činil sa mladší četník.
- Čo mu vlastne je? – spýtal sa opatrnejší starší.
- Nuž, zožltol nám chudák, celkom zožltol, asi má žltačku. Vraj je to chytľavá choroba, nechceme aby sa po dedine rozšírila. V nemocnici si s ňou hádam poradia.
Četníkom nebolo viac treba, zmizli ako gáfor. V ten deň si gurmáni v nitrianskych reštauráciách mohli pochutiť na jelenine, čo vraj aj v plnej miere využili.

Mgr. Anton Števko


Hotel Tatra v roku 1935, foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre


Upchatá križovatka pred mestským domom


Starší Nitrania sa pamätajú na časy, keď pred historickou radnicou bola rušná križovatka a na Hlavnom, Divadelnom, alebo Štefánikovom, dnes Svätoplukovom námestí bývali trhy, neskôr sa preniesli za radnicu. Za I. ČSR na križovatke dokonca stál policajt, ktorý zo svojho piedestálu riadil rušnú dopravu.
Jeden trhový deň sa na tejto križovatke ocitol gazda zo susedných Hrnčiaroviec aj so svojím oslím záprahom. Oslík to bol pekný, navyše nenáročný a keď sa mu chcelo, tak raz-dva odviezol gazdu aj s jeho tovarom. Lenže, len keď sa mu chcelo. O tomto milom zvieratku panuje presvedčenie, že je tvrdohlavé a keď si niečo vezme do hlavy, tak s ním nik nepohne. Môžeš nad ním i po ňom bičom plieskať, môžeš nadávať i prosiť, na kolená kľaknúť pred ním – nič. Neviem, či je to pravda, vlastnú skúsenosť nemám, ale z tejto fajty musel byť aj náš somárik, lebo keď došiel na križovatku z ničoho nič zastal a nedbal na krik ani bič čoraz nervóznejšieho gazdu. Len stál a uprene pozeral niekam do diaľky, ktovie čo sa mu v hlave premieľalo, možno sníval o svojej pravlasti. Dovolil si dokonca nedbať ani na pokyny úradnej osoby v uniforme policajta, ktorý stále razantnejšie pohyboval rukami a udával smer cesty.
Všetka doprava sa zasekla, autá vytrubovali, kočiši nadávali a ľudia z trhoviska i okolitých ulíc sa zbiehali na diváky. Policajt s váhou celej svojej urazenej autority vyzýval gazdu aby sa odpratal z križovatky. Nuž áno, pratal by sa, keby somárik nebol iného názoru. Nepomáhala bitka ani krik, ani úradné výzvy. Do akcie sa zapojili aj okolostojaci diváci – somára ťahali, tisli, sácali, ale somár len stál a stál, akoby sa na novú mestskú sochu premenil.
Úsilie pomáhačov pomaly ustávalo, aj dobromyseľné rady od divákov sa už vyčerpali, námestie i ulice boli kompletne upchaté povozmi, kárami a autami a náš somár stále bez pohybu stál uprostred križovatky.
Medzi divákmi stál jeden starý trogár (ako inak, vraj z Pároviec), ktorý sa len prizeral čudnému súboju poťahujúc kedy-tedy z hlinenej nitrianskej fajočky. Občas niečo zamrmlal - okolostojaci mohli počuť: veľa hláv sa tu zbehlo, ale rozumu v nich málo. Naveľa vystúpil z davu, vytiahol z vrecka zložené noviny a strčil ich somárovi pod chvost.
- A teraz čo? Pochechtávali sa diváci.
Trogár si ich nevšímal, z vačku vytiahol sírové zápalky a papier pod somárovým chvostom zapálil. Keď vyšľahol plameň, somár sa dal do divokého cvalu, div, že nepováľal odskakujúcich ľudí.
- Predsa len sú noviny na niečo dobré – okomentoval to jeden z divákov.

Mgr. Anton Števko


Hlavné námestie r. 1930, foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre


Zemianska česť, alebo posledný súboj pod Zoborom


Duely, ozbrojené súboje vychádzali z presvedčenia, že urazenú česť možno napraviť takýmto spôsobom. O pravde akoby rozhodovala vyššia moc, ako pri božích súdoch. Súboje sa síce zakazovali, pretože postupom času sa stali populárnymi nielen medzi šľachticmi ale od 17. storočia aj medzi dôstojníkmi, mešťanmi i úradníkmi, ale ďalej sa konali. Od druhej polovice 18. storočia sa šermiarske súboje obohatili aj o pištoľové. K veľkému oživeniu takéhoto vynucovania satisfakcie (veľakrát len domnelej urážky) došlo v období napoleonských vojen a rozšírilo sa aj do krajín, kde boli dovtedy neznáme. V Uhorsku sa praktizovali medzi dôstojníkmi najmä od 70-tych rokov 19. storočia. Dôstojnícka etika vyžadovala výzvu na súboj prijať. Existovali aj prísne pravidlá súbojov: od urážok, ktoré bolo treba odčiniť, cez pravidlá výziev na súboj, ich prijatie, až po priebeh samotného súboja. Náš príbeh by časovo patril niekde na koniec 19., prípadne začiatok 20. storočia, ale vraj sa udial už za I. ČSR.
Na rohu Župnej a Kupeckej ulice, tam kde kedysi bola predajňa automobilov – dnes Nábytok u Brucknera, stával choromyseľný žobrák. Nitrania ho volali Šlojmom. V rukách vždy držal hlavičku palice (totiž tá palica nebola celá, Šlojmo vlastnil len hlavičku a kúsok palice) a druhú ruku natŕčal okoloidúcim a tichým hláskom skôr šeptal ako hovoril: Daj mi šesták, daj mi šesták ... Nitrania ho všetci dobre poznali, stal sa priam neodmysliteľnou postavou nitrianskej ulice.
Raz sa do Nitry nasťahoval nižší schudobnený šľachtic – zeman, aj v Nitre ich volali sedmoslivkármi, bez majetku a peňazí, zato plný panských manierov a nadutosti. Keď prvýkrát prešiel cez Kupeckú na Župnú ulicu v ceste mu stál náš Šlojmo a s vystrčenou rukou zašemotil: Daj mi šesták, daj mi šesták. Šľachtic (ako vieme, nová republika šľachtické práva a tituly zrušila) zastal a neveriacky sa zadíval na žobráka.
- Pane, ja vás vôbec nepoznám. Neboli sme si ani predstavení, akým právom mi teda tykáte?
Šlojmo však pravdaže na takúto výčitku vôbec nereagoval a len si ďalej hundral to svoje: Daj mi šesták, daj mi šesták.
Takáto neúcta však sedmoslivkára náramne rozčertila. Neslýchaná urážka džentríka.
- Žiadam satisfakciu – so všetkou dôstojnosťou starého šľachtického rodu pôvodne jobagíniov (dnes by sme to asi považovali za teatrálne) hodil na zem pred Šlojma rukavicu – symbol výzvy na súboj.
Šlojmo rukavicu zodvihol a na zdesenie sedmoslivkára si ju natiahol na ruku.
- Dvojnásobná urážka – soptil sedmoslivkár – hneď a zaraz vám pošlem sekundantov. Takáto urážka neznáša odklad. Skutočne, ešte v ten deň sa pri Šlojmovi zastavili dvaja vyobliekaní páni v bielych rukavičkách a navrhovali podmienky súboja. Súboj sa musí odohrať hneď zajtra ráno na lúke pred bývalým Kamaldulským kláštorom, voľba zbraní na mieste. Šlojmo, ako bol zvyknutý, len bez slova prikyvoval. Sekundanti spokojní so svojou misiou odišli pripravovať súboj.
Na druhý deň ráno bolo pred Kamaldulským kláštorom rušno. Stáli tam sekundanti s dvomi šabľami a dvomi súbojovými pištoľami, opodiaľ sa nervózne prechádzal sedmoslivkár a našlo sa aj pár zvedavcov. Len druhý duelant, ten neslýchaný urážateľ stále nechodil. Po uplynutí pol hodiny v zmysle súbojovej etikety spísali zápisnicu, v ktorej stálo, že Šlojmo „neni gentleman“. Takto bola zachránená zemianska česť v poslednom súboji v Nitre.

Mgr. Anton Števko


foto: archív PM

Nitriansky ,,kšeft“


V Solčanoch pri Topoľčanoch žila kniežacia rodina Odescalchi, ktorá pochádzala z Talianska. V roku 1751 získala v Uhorsku domovské právo s majetkami aj v Solčanoch (popri Skýcove a Nitrianskej Strede), ktorých vlastníkmi sa stali v r. 1818. Kniežacia rodina, najmä v osobe Lívia (1863 – 1938) sa správala ako praví feudálni páni dokonca aj v I. Československej republike. O častom používaní Líviovej palice ako argumentu by vedeli rozprávať nielen jeho ,,poddaní.“ K zábave, poľovačkám a k robeniu dlhov patril aj preslávený chov koní. Knieža si dal na čistote rasy záležať a tak, keď náhodou (teda skôr z núdze) musel nejakého štvornohého ušľachtilého tátoša s rodným listom predať, konskí ,,handleri“ (handliari - obchodníci s koňmi) sa išli potrhať, len aby sa k takému kšeftu (obchodu) dostali. Pán knieža v núdzi často predával pod cenu, čo handliarom prinášalo neobvyklú maržu. Stačilo kupcovi pošuškať, že kôň pochádza z chovu v Solčanoch a zisk bol istý.
Nitrianski konskí handliari sa spravidla schádzali v kaviarni Intim. Tu vyčkávali na najnovšie správy o obchodoch, tu sa rodili nápady, ktoré im prinášali peniažky. Pri káve tu sedával aj najstarší, ale aj najšikovnejší z nich, pán Izidor. Bol skutočným fachmanom (odborníkom) vo svojom obchode, rozumel sa koňom ako málokto. Jedného jasného rána mu ktosi pošepol, že knieža zo svojho chovu zasa vyraďuje nejakú kobylu. Pán Izidor samozrejme nikomu nič nepovedal, zdvihol sa z kaviarenskej stoličky a pelášil na vlakovú stanicu. Okolo obeda sa už hlásil u kniežaťa (to však nebolo len tak, kaštieľ bol prísne strážený) ako kupec tej kobyly.
Knieža pán ho prijal a potvrdil, že kobylu predáva: - Áno mám jednu kobylu na predaj, nie je ani drahá, pýtam za ňu 1000 forintov. Mám však jednu podmienku. Kobylu kúpite v takom stave, v akom sa teraz nachádza, to vám hovorím tu pred svedkami. Prirodzene si ju môžete pozrieť, ale peniaze chcem na ruku a hneď teraz. Prijímate moje podmienky?
- Pravdaže – odpovedal naradovaný handliar, s obchodom neváhal, s kniežaťom mal dobré skúsenosti, každý raz mu priniesli pekný zisk.
Jeho radosť však trvala len do chvíle ako tú podarenú kobylu uvidel. Nehýbala sa, len ležala. Bodaj by nie, keď bola zdochnutá... Starý Izidor bol v rozpakoch. Čo teraz? Stal sa obeťou podvodu, to je očividné. Ale môže sa súdiť s kniežaťom? No, môže, ale určite nič nevysúdi. Knieža je knieža a navyše pred svedkami súhlasil, že kobylu kúpi v takom stave, v akom sa práve teraz nachádza. Hoci toľkú podlosť od kniežaťa nečakal, stalo sa.
Mrzela ho jeho neopatrnosť, strata tisícky, aj tá hanba, ktorá ho bude sprevádzať celý jeho život, keď sa to prevalí. Cestou vo vlaku mu však napadla spásonosná myšlienka... Večer po príchode do Nitry si sadol ako obvykle na svoju stoličku v kaviarni Intim a kolegovia handliari ho hneď obstali, - kde bol, čo je nové na konskom trhu.
- Viem o dobrom obchode, myslím, že by sa nám hodil. Knieža Odescalchi práve dnes vyradil z chovu jednu naozaj ušľachtilú kobylu. Sám by som ju bol kúpil, ale musím súrne odcestovať do Viedne. Mohol by som vám ju prepustiť...pravda s príslušným ziskom pre mňa. Kobyla stojí 1000 forintov, niektorý z vás mi zaplatí 1200, uznáte, že o svoj zisk nemôžem prísť a pri tejto cene i vy si prídete na svoje. Ešte mám jednu podmienku, kobylu od pána kniežaťa prevezmete v takom stave, v akom je teraz.
Konskí handliari sa najprv zaradovali, núka sa im naozaj dobrý obchod, ale hneď sa aj zarazili:
- No dobre, ale komu z nás ten obchod prepustíš?
- Áno, v tom je háčik – hovorí starý Izidor – všetci ste moji dobrí priatelia, nikoho z vás nechcem uprednostniť ani ukrátiť a veru nechcem mať medzi vami hnevníka. Viete teda čo? Je vás šesť, každý z vás mi dá 200 forintov, to bude akurát 1200 a potom budeme ťahať lós. Koho vytiahneme, tomu bude patriť kobyla a môže si ju hneď miesto mňa prevziať v Solčanoch.
Konským handliarom sa nápad zapáčil, zdal sa im spravodlivý. Každý z nich dúfal, že lós padne na neho a bude mať kobylu za neuveriteľných 200 forintov. Šťastný papierik vytiahol Frico, ktorý naradovaný hneď ráno odcestoval do Solčian. Keď sa večer vracal už naradovaný pravdaže nebol, ale poriadne napálený. Zo stanice sa vrútil rovno do bytu starého Izidora a už vo dverách kričal:
- Vy podvodník, vy ste mi predali zdochlinu a dobre ste vedeli, už keď ste ju predávali v akom je stave.
- Vedel, nevedel, ale som aj povedal, že kobylu máte prevziať v takom stave, v akom práve je. Nebolo to tak?
- Áno, to bolo, bolo – jachtal Frico – ale predali ste mi zdochlinu a ja mám teraz škodu.
- Akú škodu? - urobil sa nechápavým Izidor.
- Že akú škodu, no predsa tých 200 forintov, ktoré som vám dal za kobylu.
Nuž áno, pravda je, pravda. Nechcem aby si škodoval – stiahol sa Izidor a siahol do pokladnice a vyrátal Fricovi tých 200 forintov. Dobré účty predsa robia dobrých priateľov.
Frico rýchlo odišiel, celý naradostený ako dobre obišiel (ale určite sa s týmto obchodom nebude chváliť). Naradostený bol pravdaže aj starý Izidor, veď tá zdochlina ho stála len tú cestu do Solčian. A kto na tom obchode zarobil? Spomeňte si, komu tá kobyla patrila.

Mgr. Anton Števko


foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre



Turecký tlmočník


Za Rakúsko-Uhorska, ale ešte aj za I. ČSR, bola Nitra multikultúrnym a multijazykovým mestom. Bežne sa tu hovorilo po maďarsky, po nemecky, po slovensky a pravdaže znel tu aj jidiš. O nitrianskej multijazyčnosti svedčí aj trojjazyčný nápis Nitrianskych novín. Jeho redaktorom bol istý K. W. - Šalgó, ktorý sám perfektne ovládal nemčinu, maďarčinu i slovenčinu, takže na preklad publikovaných článkov si stačil sám. Ako nebojácny redaktor - dnes by sme ho nazvali investigatívcom, nekompromisne odhaľoval finančné machinácie vtedajších mestských pánov a tak bol populárnou nitrianskou postavou.
Po vypuknutí I. sv. vojny aj nášmu redaktorovi hrozilo narukovanie k armáde a tak robil, čo len mohol, aby nemusel na front. Zháňal všelijaké potvrdenia, vrátane lekárskych, ale napokon sa povolávaciemu rozkazu nevyhol. Podarilo sa mu vybaviť aspoň to, že nemusel hneď na front, ale slúžil v mestských kasárňach priamo v meste - tam, kde je dnes tržnica. Lenže aj táto ešte znesiteľná vojenčina sa mala skončiť. Uhorská armáda potrebovala stále viac vojakov a aj pánovi redaktorovi hrozil transport do prvej línie. Neváhal a hneď sa pobral do nemocnice k známemu lekárovi dúfajúc, že spolu ešte niečo vymyslia, aby na front nemusel. Cestou do nemocnice sa k nemu pripojil rotmajster z tých istých kasární. Šalgó nechcel prezradiť účel svojej výpravy do nemocnice a tak hovorili o všeličom možnom - od počasia cez vojenské klebietky až po vojnu a tak svorne prišli ku vchodu do nemocnice. Museli trochu počkať, pretože do nemocnice práve vchádzala čata tureckých vojakov, ktorí ako spojenci monarchie sa tu liečili.
Keď ich Šalgó počul rozprávať, nevydržal a zakričal - Ekmek. Vojaci na to porušili svoj pochodový tvar, niekoľkí sa zhromaždili okolo neho, potľapkávali ho po pleciach a čosi medi sebou šemotili.
- Vy viete po turecky? - pýtal sa prekvapený rotmajster.
- Za mlada som mal priateľa na Párovciach, Vehbu Čažima, toho, čo vyrábal turecký med, nuž som čosi od neho pochytil - opatrne odpovedal redaktor.
Rotmajstrovi však takáto odpoveď úplne postačila.
- Vedel som, že známy nitriansky redaktor vie okrem maďarčiny aj slovensky a nemecky, ale to som ani netušil, že aj po turecky. Pán redaktor, to sa mi náramne hodí. S týmito Turkami sa za svet nikto nevie dohovoriť. Súrne by sme potrebovali tlmočníka z turečtiny.
Šalgó ani nedýchal od prekvapenia, ako ľahko sa dá jeho problém vyriešiť. Nechcel navonok prejaviť svoju radosť a tak akoby váhal nad prijatím ponuky, ale napokon súhlasil. Po pár dňoch skutočne sa stal oficiálnym tlmočníkom, dostal naň i dekrét. Nášmu milému redaktorovi sa však starosti neskončili. Nemusel síce s maršrutou na front, ale robiť tlmočníka pre tureckých vojakov keď jediné slovo, čo poznal bol ten "ekmek", po turecky chlieb, nebola hračka. Vyhľadal teda svojho dávneho známeho Vehabu Čažima, aby ho v turečtine podkul. Ten však už tiež toho veľa nevedel, veď od mala žil v Nitre a tak sa Šalgó od neho naučil len pár slov a pozdrav. S takouto jazykovou výbavou s tŕpnutím čakal na svoju tlmočnícku premiéru.
Tá chvíľa prišla o dva dni, keď musel tlmočiť inšpekčnému lekárovi v poľnej nemocnici, kde sa liečili zranení tureckí vojaci. Šalgó sa usmieval, ustavične mlel dve - na tri, pozdrav miešal s tými pár slovami, čo sa naučil. Inšpekčný lekár každého vypočul, Šalgó ich slová "preložil" lekárovi a naspäť potom vojakovi slová lekára. Lekár si svedomito zapisoval príznaky choroby, ako aj požiadavky vojakov a potom naordinoval liečbu a snažil sa splniť aj ich želania, aby aspoň trochu vylepšil ich položenie. S pocitom dobre vykonanej práce nezabudol ani tlmočníkovi aspoň v duchu poďakovať.
Druhý deň ráno, keď ranení tureckí vojaci dostávali lieky a procedúry a žiadané veci, nastal medzi nimi veľkých rozruch, ktorý si sestričky nevedeli vysvetliť. Zavolali teda tlmočníka, ktorý dobre vedel, čo je príčinou rozruchu, ale sestričky upokojoval, že o nič nejde, to sa len vojaci takto modlia, že to o chvíľu prestane. Skutočne, ranení a chorí si veci povymieňali ako potrebovali, lieky už poznali z predchádzajúcich liečení, tak si ich naordinovali sami. Možno sa i sťažovali, ale raz darmo, keď im nikto nerozumel.
Ťažko povedať, koľko pravdy sa v tomto príbehu skrýva. Isté je, že v Nitre žil spomínaný redaktor, že v Nitre bola veľká poľná nemocnica, že vojaci sa liečili aj v Župnej nemocnici a tiež v nemocnici na Malošpitálskej, že na mestskom cintoríne bolo pochovaných 25 tureckých vojakov a v Mlynárciach ďalší traja. Nemyslím si však, že by uhorská armáda bola odkázaná na takéhoto tlmočníka. Skôr v ňom ide o to ukázať, ako sa muži z rôznych spoločenských vrstiev snažili vyhnúť frontu.

Mgr. Anton Števko


Vojenský cintorín z I. svetovej vojny, Nitra - Mlynárce,
foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre


Kráľ Matej Korvín v Nitre


Kráľ Matej Korvín z rodu Huňadyovcov patrí medzi najpozoruhodnejších uhorských kráľov. Tento renesančný panovník sa ako jeden z mála zachoval v povestiach, čiže ľudovej pamäti, ako dobrý kráľ. Jeden z príbehov sa vraj sväto-svete stal pod Zoborom.
Stalo sa to r. 1471, keď kráľ Matej podnikol úspešnú výpravu do českých zemí. Jeho zaneprázdnenie využil poľský kráľ Kazimír, ktorý si nárokoval uhorský trón, vtrhol do Uhorska a cez Spiš sa dostal až k Nitre. V jeho snahe získať uhorský trón mu pomáhala aj časť vysokej šľachty i najvyšší cirkevní hodnostári na čele s ostrihomským arcibiskupom Jánom Vitézom a jeho synovcom päťkostolským biskupom Jánom Pannoniusom. Pod nátlakom Jána Vitéza sa poľským vojskám poddal aj nitriansky biskup a Kazimír tak získal nitriansky hrad bez boja. Netešil sa však z neho dlho. Takto o tom píše Uhorská kronika Jána z Turca : Pán kráľ Matej ho v tomto hrade stráženom nespoľahlivým vojskom obľahol, pričom padol značný počet Poliakov. Tak ho sužoval zbraňou i hladom, že sa Kazimír napokon so svojimi ľuďmi vzdal akejkoľvek nádeje a väčšmi sa musel obávať o svoju vlastnú hlavu než o stratu moci. Pán kráľ by ho bol aj ďalej obťažoval, keby nezapochyboval o svojom vojsku. V jednej tmavej noci ušiel Kazimír cez tábor obliehajúceho vojska. Takto teda bojoval Kazimír so svojimi v Uhorsku. Nezískal uhorské žezlo a ledva sa vrátil k svojmu otcovi s holým životom. Po tomto nádhernom víťazstve vrhol sa pán kráľ na pevnosti Poliakov v Zemplínskej a Šarišskej stolici...
Náš nitriansky príbeh, pretavený do ľudovej povesti, sa udial tesne po tom, ako kráľ Matej získal nitriansky hrad naspäť. Po víťazstve nad Kazimírom sa kráľ Matej so svojou suitou vybral na poľovačku do zoborských lesov. Šľachtici z jeho suity sa predbiehali v lichotení a pochlebovaní kráľovi dúfajúc, že sa im podarí získať miesta na kráľovskom dvore, uvoľnené po sprisahancoch, ako bol Ján Vitéz, jeho synovec a ďalší. Múdry kráľ Matej ich dobre poznal, nenadarmo sa pri svojom vládnutí viac spoliehal na nižšiu šľachtu. Vedel, že za lichôtkami šľachticov sa skrývajú ich mocibažné záujmy a rozhodol sa im dať pri najbližšej príležitosti náležitú príučku. Tá sa naskytla, keď už na konci poľovačky sa ocitli na kraji hrnčiarovských lesov, kde na poli oral starý sedliak. Kráľ Matej ho oslovil:
- Počúvaj starký, ďaleko je ďaleko?
Starý sedliak sa zasmial :
- Veru len po rohy môjho vola, vzácny pane! – odznela na čudnú otázku ešte čudnejšia odpoveď.
- A koľko ešte zostalo z 32? – pýtal sa kráľ ďalej
- Už len 12, pane môj – nasledovala ďalšia záhadná odpoveď. Teraz sa zasmial kráľ Matej :
- A vedel by si podojiť troch capov?
- Vedel veru, vedel – odpovedal huncút sedliak.
Keď už panovník popohnal koňa, stačil ešte zakričať sedliakovi :
- Aleže neprezraď o čom sme sa zhovárali pokiaľ neuvidíš moju tvár, to ti vravím!
Šľachtici z toho nerozumeli nič, od zvedavosti im ani jesť nechutilo a tak neváhali a spýtali sa samotného kráľa, čo znamenali tie tri zvláštne otázky, ktoré dal sedliakovi a čo jeho ešte zvláštnejšie odpovede.
- Uhádnite sami, vážení páni – smial sa kráľ – kto uhádne, splním jednu jeho žiadosť, nech bude akákoľvek.
Arcibiskupské miesto Jána Vitéza a ďalšie jeho bývalé funkcie zablikali v šľachtických hlavách a zmizli ako gáfor. Sadli na kone a cválali z Nitry do Hrnčiaroviec dúfajúc, že starého sedliaka nájdu ešte na poli.
Mali šťastie, práve sedel na okraji brázdy a ukrajoval si slaninku s chlebom. Keď zbadal udychčanú trojicu potmehúdsky sa usmial a s nevinnou tvárou sa opýtal, čo si želajú.
- Čo si želáme? Povedz nám ty sedliačisko, čo znamenali tie otázky a odpovede, keď sme tu boli pred chvíľou?
- Veľmi rád vám odpoviem vzácni páni – s vážnou tvárou odpovedal sedliak – ale však vy dobre viete, že všetko na tomto svete má svoju hodnotu. Nuž a moja odpoveď má hodnotu 100 zlatých dukátov, tak veru páni moji.
- Páni neveriacky na seba pozreli. Fííha, ale má ten hrnčiarovský ušmudlanec drahé odpovede. Ale čo, však arcibiskupstvo za to snáď stojí a s kyslou tvárou sa na tých 100 zlatých zložili.
- Tak vrav chytro, čo je ďaleko? – náhlili odpoveď páni.
- Ďaleko je – odpovedal starý hrnčiarovčan – pokiaľ oko dovidí a ja mám už veľmi slabé oči. Dovidia len po rohy môjho vola.
Pánov zamrzela jednoduchá a pritom taká drahá odpoveď, ale čo už, keď ich nenapadla. Nenapadla ich ani odpoveď na druhú otázku a tak starého náhlili s odpoveďou. Ten najskôr vystrel dlaň a čakal. Čo malo panstvo robiť, znovu odpočítali 100 dukátov. Sedliak schoval dukáty do tanistri a vyceril na pánov svoje žlté zuby.
- Tu hľa je odpoveď, z 32 zostalo len 12!
Šľachticov div neroztrhlo od jedu, ale ani na tretiu otázku odpoveď nevedeli uhádnuť a tak s ťažkým srdcom odrátali ďalších 100 dukátov a čakali odpoveď. Lenže sedliak schoval slaninu i dukáty, šibol voly a odchádzal.
- Postoj sedliak, dlžíš nám odpoveď. Ako si podojil tých troch capov?
- Ako? Veď ste to práve videli – odpovedal sedliak pokojne. – Nie ste vari traja?
Šľachtici nepukli od jedu, lebo jeden z nich dostal nápad :
- Hej, sedliak – vykríkol za starým hrnčiarovčanom – porušil si sľub, ktorý si dal kráľovi! Sľúbil si mu, že neprezradíš o čom ste sa zhovárali, zakiaľ neuvidíš jeho tvár! Kde si ju videl? Tie dukáty si veru neužiješ. Teš sa na kráľovskú šatlavu!
Starý sedliak trochu postál, obzrel sa a pokojne povedal :
- Viem ja veľmi dobre, že som hovoril s dobrotivým kráľom Matejom. A čo sa tej tváre týka, uvidel som ju hneď na prvom dukáte, čo ste mi tak veľkodušne dali.
Naši páni sa s dlhým nosom pobrali naspäť do Nitry a veru sa ani jeden z nich neprihlásil so správnym riešením hádanky. Hanbili sa, že obyčajný sedliak im takto prešiel cez rozum.
Dodatok : Vo verzii povesti, ktorú som ja počul, je trošku iné ukončenie : „Páni by sa boli daromne prihlásili s odpoveďou, kráľ Matej sa totiž pomeril s Jánošom Vitézom, ktorý uznal svoj omyl a stal sa kráľovým verným spojencom až do konca života.“ Je to síce pekné ukončenie, ale nezodpovedá historickej skutočnosti. Jánoša Vitéza dal r. 1471 kráľ Matej uväzniť na hrade Vyšehrad a potom bol v domácom väzení v Ostrihome, kde r. 1472 zomrel.

Mgr. Anton Števko


kráľ Matej z Kroniky Jána z Turca, vydal PERFECT, a. s. roku 2018


Nitriansky čarostrelec


Najaktuálnejšou výstavou v Ponitrianskom múzeu v Nitre sú Trofeje poľovnej zveri. V spolupráci s Obvodnou komorou PZ v Nitre je už 39. v poradí. Jej úlohou je priniesť prehľad o chovateľskom úsilí poľovníkov, lebo ich poslaním nie je len lov, ale v prvom rade starostlivosť o zver. Trofeje sú tak výsledkom aj ich snaženia. Pri tejto príležitosti vám ponúkame jeden z príbehov z poľovníckeho prostredia.
Lov patrí k najstarším spôsobom obživy ľudstva, poľovníctvo v dnešnom význame má však začiatky na konci stredoveku, keď sa voľný lov pre všetkých ľudí začal obmedzovať na vlastníkov lesov a polí a zároveň sa začala rozvíjať aj ochrana zveri. Náš príbeh sa odohral v čase, keď poľovníctvo, pre niektorých to splývalo s lovom, bolo vzrušujúcou zábavou šľachticov a boháčov. Títo poľovníci (lepšie by ich bolo nazvať lovcami) častokrát nevedeli ani poriadne strieľať. O to viac sa činili s chvastaním o svojich streleckých výkonoch. Rozprávania o poľovníckych príbehoch a zážitkoch patria k neodmysliteľným súčastiam stretnutí poľovníkov. Aj tento príbeh bol dlhé roky repertoárom poľovníckych rozprávaní.
Niekedy koncom 19. storočia sa do Nitry prisťahoval nemenovaný sedmoslivkár odkiaľsi z juhu Slovenska a hneď sa prihlásil do poľovníckeho spolku. Preukázal sa prenájmom akéhosi statku pri Nitre a nezabudol sa chváliť, aké strelecké výkony má za sebou a koľko zajacov a bažantov už stihol zastreliť. Jeho chvastavé reči už kolovali po celej Nitre a mešťania pri káve, či kartách, sa len blahosklonne usmievali. Nový člen poľovníckeho spolku sa mohol so svojím streleckým umením predviesť na najbližšej „kruhovke“ – poľovačke na zajace. Sedmoslivkár mal krásnu drahú brokovnicu, ale výsledkom jeho paľby neboli ulovené zajace, skôr by sa dalo povedať, že brokmi oral zem.
Starí poľovníci síce jeho výkonom neboli až tak veľmi prekvapení, jeho rečiam neveľmi verili, ale toľké chvastanie v kombinácii s jeho streleckými schopnosťami mu nevedeli odpustiť. Pred najbližšou poľovačkou navliekli na mačku zajačiu kožu upravenú akurát tak, aby jej neprekážala v behu a samozrejme s otvormi pre oči. Keď sa začal hon, pustili tohto zajaca „do pušky“ nášho čarostrelca. Ten sa pravdaže zameral práve na prezlečenú mačku, keďže videl, že tento zajac má očividne slabšiu kondíciu ako ostatné a navyše ani nedrží s nimi smer úteku. Vystrelil raz – nič, vystrelil druhýkrát – nič a tak zajačik stihol vyskočiť na vŕbu pri rieke Nitra. To však nemal robiť, lebo čarostrelec stihol nabiť svoju dvojhlavňovku a nehybného „zajaca“, nie síce na prvýkrát, ale na druhýkrát trafiť, takže spadol do vody. V ošiali loveckej vášne ani nepomyslel na to, že zajace ani v čase najväčšieho nebezpečenstva neskáču na stromy. Pravda sa ukázala potom, ako nádejný úlovok vylovil poľovnícky pes. Od tých čias sa náš čarostrelec už nikdy neobjavil na nitrianskych poľovačkách, ale jeho príbeh bol dlhé roky ich súčasťou.

Mgr .Anton Števko


foto: archív PM


Nitrianska trochu morbídna historka


Dnes už nepočuť o takých huncútoch, či figliaroch, ako za Rakúsko-Uhorska, alebo aj za I. republiky. Možno sa už nerodia, možno v záplave elektronických médií len o nich nevieme. Pripomeňme si niektorých z tých starých.
Július Festoráci je už vďaka niekoľkým článkom a dokonca aj žartovným podujatím Nitranom známejší, ako niektorí iní, napr. Jožo Peéry. Kedysi bol poštovým úradníkom a bol snáď posledným skutočným nitrianskym bohémom a figliarom. Nechýbal na žiadnych oslavách, či už boli rodinné, alebo spoločenské. Nečudo, veď vynikajúco hral na klavíri, bol neprekonateľným bruchovravcom, nepokazil žiadnu zábavu a stále vymýšľal všemožné huncútstva. Ako to už pri ľuďoch tohto razenia býva, neuveriteľné príhody sa na neho lepili aj bez jeho chcenia. Vyplývali z jeho letory a spôsobu života, ale aj z ochoty vtedajšej spoločnosti akceptovať životný štýl takéhoto človeka.
Bolo to už za I. republiky, keď sa po ktorejsi z mnohých prehumpľovaných nocí doterigal Jožo ku svojmu dobrému priateľovi Imrichovi Szabovi, inak takto majiteľovi pohrebného ústavu na Mostnej ulici. Ráno už pokročilo a tak práve otváral svoj obchodík.
– Tak čo, ako sa máš Jožo? – vyzvedal sa Imro.
– Ale prosím Ťa, však sa pozri, takto sa doma nemôžem ani ukázať – bľabotal Jožo. Treba podotknúť, že Jožo Peéry býval so svojou matkou a mal ju veľmi rád. Zo všetkých svojich hostín a flámov jej odkladal a nosil domov najlepšie kúsky jedál. Nuž a útlocitný Jožo nechcel, aby ho zbožňovaná matka videla v takom povznesenom stave.
- Tak ma kamaráti doriadili, že to musím u Teba odspať – dôvodil Jožo.
– A ja tvojho helementa a čo som ja hotelier? – smial sa Imro – a kde v čertu sa chceš u mňa vydrichmať?
– Že kde, a toto tu je čo, há? – ukázal Jožo na vycifrovanú truhlu z orechového dreva.
– Však raz sa aj tak do nej dostanem, aspoň ju môžem vyprobovať - bohémovia sú už takí. Pod svojou ľahtikárskou maskou skrývajú filozofické duše.
Imro mal tiež zmysel pre humor, myšlienka sa mu zapáčila a tak vlastnoručne pomohol Jožovi do truhly a vrchnákom aj trochu krížom prichlopil, aby kamarátova próba bola autentická. Jožo sa v truhle chvíľu hniezdil kým si našiel vhodnú polohu, ale čoskoro zaspal, ako by ho do vody hodil. Hoci podgurážený, spal tichučko ako nemluvňa a Imro aj zabudol, že jedna truhla má dočasného obyvateľa.
Hodinu pred obedom vstúpila do obchodu dáma v smútočnom odeve a s uplakanými očami. Chcela kúpiť truhlu pre svojho zosnulého manžela. Imro vytušil bonitného zákazníka a ukazoval jej najlepší a najdrahší tovar. Nemýlil sa, dámu ceny vôbec nezaujímali, chcela pre svojho manžela to najlepšie pre posledný odpočinok.
– Á, to je truhla, ktorá zodpovedá mojim predstavám – zaiskrila očami v pološere
obchodíka, keď zbadala truhlu, kde odpočíval Jožo Peéry.
– To je ono, orechová truhla. Chudák môj starký, čo sa nasedával pod orechom v záhrade – spomínala viac-menej pre seba ovdovelá dáma.
– Nech sa páči – príčinlivo ju núkal ochotný Imro – ráčte si ju zbližša pozrieť ... Vlastne, nóó – zháčil sa, lebo mu prišlo na um, že práve v tejto truhle po prehýrenej noci odpočíva jeho priateľ Jožo.
– Aké vlastne, čo za vlastne? Hádam ste ju už predali? – preľakla sa dáma. – Nuž áno, veru, veru, je už predaná, predaná, práve dnes ráno, áno predaná – s ťažkým srdcom, veď prichádzal o dobrý obchod, sa snažil zachrániť situáciu Imro.
– Nech – odvetila vdova rezolútne – zaplatím aj dvojnásobnú cenu, ale tú truhlu musím mať. Dlžná som tým svojmu dobrému Tomášovi – a chcela podísť bližšie k truhle, aby si prezrela vyrezávané ozdoby. Len chcela, k samotnému činu sa však nedostala, lebo hlasným hovorom prebudený spáč, zhodiac vrchnák sa v bielej košeli posadil v truhle a vytreštenými očami hľadel raz na Imra, raz na dámu. V pološere pohrebníctva to bol príšerný pohľad.
– Ježiš, Mária, mátoha - s hrôzou zajačala dáma a zdesená sa vyrútila von.
Imrovii bolo do smiechu i do plaču zároveň.
– Ty chumaj, nevedel si aspoň chvíľu čušať, kým by som tú truhlu nepredal? – častoval Joža nevyberanými nadávkami. Jožo Peéry horko-ťažko vyliezol z truhly, postriasal si zo šiat piliny a začal utešovať naježeného priateľa: Nič si z toho prekazeného obchodu nerob. Tú truhlu kúpim ja, je mi celkom šik, tak ju pošli ku mne domov. Cítim, že ju čoskoro budem potrebovať.
Skutočne, onedlho ho zložila zákerná choroba. Ľahol si a viac už nevstal. S ním odišiel aj posledný z veľkých bohémov a figliarov Nitry.

Mgr. Anton Števko


foto: archív PM


Podivný regrút v nitrianskom župnom dome


Tento príbeh sa udial v čase, keď na našom území neplatila všeobecná branná povinnosť a armáda sa dopĺňala podľa kvót odvedencov stanovených pre jednotlivé obce. (Všeobecná branná povinnosť bola zakotvená až v zákone o rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867).
Obce mali s takýmto spôsobom dopĺňania armády nemalé problémy. Dobrovoľne na vojnu (vtedy to nebola len vojenčina, ale určite aj skutočná vojna) pravdaže nik nechcel ísť a obecná rada s richtárom na čele museli vyberať z dospievajúcich mládencov. Museli brať do úvahy počet mužských členov v rodinách, ich potrebu v hospodárstve, ale i zdravotný stav. Mnohokrát tento výber nechali na náhodu a odvedencov dokonca určovali žrebom.
Župným úradníkom bolo jedno, akým spôsobom sa obce dopracovali k splneniu svojich kvót, ich zaujímalo len naplnenie predpísaných počtov. Raz sa oslanskému richtárovi nepodarilo zverbovať všetkých predpísaných brancov a tak keď so svojimi regrútmi prišiel pred komisiu, ktorá zasadala v starom župnom dome (v tom barokovom z roku 1823) musel si vypočuť tirádu, ktorou sa na neho vyrútil predseda komisie:
„Ako si to vy tam hore predstavujete? Vari si myslíte, že my tu ani rátať nevieme? Veď ste nám priviedli o jedného regrúta menej, ako máte určené! Ale to vám hovorím, ak do troch dní nebudete tu aj s tým chýbajúcim chlapom, tak bude zle. Mne je jedno, ako a kde ho nájdete. Pre mňa, za mňa ho trebárs aj živého spod zeme vyhrabte!“
Pán richtár sa veru dlho škrabal za uchom, keď po takejto lekcii opúšťal nitriansky župný dom. Nuž áno, pravda je, chybuje jeden, ale kde ho do pekla zoberie, keď aj týchto tu horko – ťažko zohnal. Veď predsa synov bohatých gazdov s veľkými poľnosťami zverbovať nemôže. Kto by obrábal toľké polia, kto by sa staral o dobytok? Nuž nečudo, že s ťažkým srdcom sadal na voz a zberal sa domov. Po ceste sa mu však tvár rozjasnila. Ako by aj nie, veď mu napadla skvelá myšlienka. Doma ihneď zvolal obecnú radu, ktorej predostrel svoj nápad, ako vyriešiť tento ťažký problém.
- Vážení páni, obec musí do troch dní dodať župe chýbajúceho regrúta. Viete dobre, že nijakého nemáme. Komisia však povedala, že to môže byť hocikto, jej je to jedno, len nech je. My síce žiadneho nemáme, ale v obecnej šatlave (väzení) máme predsa Miša G. nášho miestneho kmína (zlodeja). Už mesiac tam sedí a je s ním len oštara. Pošlime ho za toho chýbajúceho regrúta. Je to veľký galgan, rozum má ako britva, tomu ani vojančina neuškodí.
- Tomu sa veru nebude chcieť ísť vojančiť – pochyboval boženík – v šatlave sa cíti celkom dobre, robiť nemusí, jesť má čo, veruže nebude chcieť takýto život meniť za glančenie bagandží feldvéblovi!
- A či sa ho budeme pýtať? – replikoval urazene richtár – Však on pôjde, keď ho zviažeme a vyložíme na voz! Zakryjeme ho slamou, aby sa nám cestou nesmiali, že sme svojho kmína zverbovali.
Takéto riešenie sa už zapáčilo všetkým. Bodaj by aj nie, veď jednou ranou zabijú dve muchy: dostanú chýbajúceho regrúta a zároveň sa zbavia kmína.
- Mišo, obecný kmín, sa darmo vzpieral, darmo vykrikoval, že ani na rozume nemá rukovať, že sa môže vykašľať na celý obecný i slávny župný úrad, nič mu to nepomohlo. Za sychravého rána ho chlapi pekne – krásne zviazali, vyložili na voz vystlaný slamou, slamou ho i prikryli akurát tak, že mohol dýchať a poďho do krčmy osláviť skvelý nápad. Aby neboli nápadní, voz zatiahli k rieke Nitra, akurát pod sochu sv. Jána Nepomuckého, ktorú, ako je známe, stavali vždy k tečúcej vode. Pôvodne sa mienili potúžiť štamperlíkom, či doma, ale ako to už býva, pohárikov slivovice pribúdalo a tak sa do Nitry vybrali v podguráženej nálade a s dvojhodinovým meškaním. V tej treskúcej zime by vari na tom voze ani neboli vydržali, ale strovená pálenka ich držala pri živote.
V dobrej nálade sa doteperili na dvor župného domu a richtár sa s úsmevom vrútil pred slávnu odvodovú komisiu a radostne jej oznámil.
- Tu vám vediem toho chýbajúceho regrúta. Niet ho za čo chváliť, je to veľký lotor, ale vojak bude z neho akurátny. Je to tvrdý mládenec, treba ho poriadne vyabrichtovať!
- No veď uvidíme, hovorí predseda – a kdeže ho máte?
- Hen - uškeril sa richtár potmehúdsky – lapaj jeden, tá verbovačka ho zmohla, trochu viac si vypil, hneď ho zobudím – a vrtko skočil k vozu.
- Mišo vstávaj. Ty lapaj, či si sa dosť nenaspal?
Mišo sa však nehýbal, pod slamou sa len slabo črtala ležiaca postava. Richtára to dožralo, schytil svoju čugaňu (palicu) a nemilosrdne ňou pretiahol ležiaceho Miša. Pod slamou čosi zaprašťalo, zacingalo, ale Mišo nevstával. Richtár už šípil čosi nedobré a chytro odhádzal slamu z ležiacej postavy a ... krvi by sa mu nedorezal. Na dne voza neležal Mišo, ale socha sv. Jána Nepomuckého, tá istá, čo ešte skoro ráno stála na brehu Nitry v Oslanoch. Len lampa s červeným sklom, podobná hviezde, bola rozmlátená na kúsky. Čugaňa napajedeného richtára urobila svoje.
Richtár s ovisnutým nosom znova predstúpil pred odvodovú komisiu a skrúšeným hlasom sa priznal ku krčmovej zastávke, počas ktorej sa Mišo rozviazal a miesto seba položil do voza sochu sv. Jána Nepomuckého.
Napodiv, komisiu to pobavilo a so slovami: Nuž sochy svätých nemôžeme odviesť do armády, ale naposledy – do týždňa privediete nejakého skutočného smrteľníka - a celý slávny obecný výbor sa aj so sochou sv. Jána Nepomuckého a staronovou starosťou pomaly terigal domov.

Mgr. Anton Števko


foto : archív PM


Odvodový záchranca


Blížil sa koniec Veľkej vojny , ktorú my voláme I. svetová vojna. Blízky koniec však neznamenal koniec odvodov nových brancov, práve naopak. Vojnová mašinéria do svojich mlynov potrebovala stále novú potravu a tak aj v Nitre sa konali doplňovacie odvody. Bývali v tzv. Engelovom dome uprostred mesta. Na tieto účely slúžil aj v povojnovej I. ČSR. Dnes už po ňom niet ani stopy, rovnako aj po celom bloku domov po oboch stranách vtedajšej Telegdyho ulici– na obrázku je Engelov dom na pravej strane - padol za obeť asanácii pri príprave miesta pre novú budovu divadla.
Dorastajúcim mládencom sa samozrejme nechcelo prelievať krv za hynúcu monarchiu a tak sa snažili vyvliecť z vojenskej povinnosti. Hľadali protekcie, lekárske svedectvá, „vyreklamovanie“ – potvrdenie o nenahraditeľnosti v národnom hospodárstve. Mládencom zhromaždeným na dvore ošarpanej budovy bolo všelijako. Najradšej by boli zutekali, ale to nebolo riešenie v ich situácii. Ani protekcie, či lekárske svedectvá neboli istotou vyhnutia sa obrane vlasti. Tak len nervózne pofajčievali a pokukovali po sebe a odvedených i neodvedených kamarátoch. Naraz sa medzi nich zamiešal kučeravý mládenec a pošuškával, že on veru každému z nich môže pomôcť. Pozná vraj jedného vysoko postaveného pána, ktorý za 100 korún vie urobiť protekciu, lebo je dôverným priateľom predsedu odvodovej komisie. Vzápätí sa ku skupinke mládencov priblížil elegantne oblečený muž s fúzikmi a viditeľne pestovanou tvárou.
Tak čo – opýtal sa žoviálne – za koho sa mám prihovoriť?
Chlapci však mlčali a nedôverčivo na neho pozerali. Nemáte sa čoho báť – pokračoval elegán – keď moje slovo nezaváži, lebo ani mne sa všetko nemusí podariť, každému, komu moja pomoc nepriniesla oslobodenie, oných 100 korún vrátim. Budem vás čakať tu na rohu v kaviarni Braun.
Takáto reč už zabrala a väčšina, tí čo na to mali, mu peniaze podávali. Elegán si starostlivo zaznamenal ich mená a znovu zdôraznil, že ich čaká v kaviarni Braun.
Veru aj čakal. Poriadne odľahlo aj neveriacim Tomášom, ktorí síce peniaze dali, ale v duchu neverili, že sa s ich prijímateľom ešte stretnú. Dodržal aj druhý sľub, všetkým odvedeným vrátil ich stovky. Tak bol každý spokojný. Neodvedení si mysleli, že za tých 100 korún to stálo a odvedení dostali svoje naspäť, takže neškodovali. Takto „pomáhali“ brancom obaja – ten kučeravý mládenec a elegantný pán – až do úplného konca Veľkej vojny. Ba pokračovali v tejto dobročinnosti aj za I. ČSR, kým sa náhodou neprišlo na to, že tento „záchranca“ je obyčajný podvodník. V odvodovej komisii nikoho nepoznal, všetko postavil na náhodu. Keď niekoho neodviedli, získal stovku bez toho aby krížom slamky preložil, a keď odviedli, mal smolu, ale peniaze vrátil. Táto jeho „solídnosť“ jemu a kučeravému spoločníkovi zabezpečila dlhoročnú beztrestnosť.
Vyšetrovacie orgány síce celý systém odhalili, nezistili však identitu osôb. Len predpokladali, že museli byť z Pároviec, lebo len tam sa takéto originálne nápady rodili.

Mgr. Anton Števko


foto : archív PM


Nitriansky čardáš


Snáď už ani najstarší nitrania (aby ste rozumeli, hovoríme o nitrančanoch) sa nemôžu rozpamätať na meno Dr. Jána P. Bol župným zverolekárom a navyše dobrým a obľúbeným odborníkom. Popri svojom zamestnaní mal aj svoje hobby – bol náruživým milovníkom hudby. Naviac aj sám dokázal hrať na viacerých hudobných nástrojoch a dobre ...
Bol síce zámožným človekom s dobrým zamestnaním a platom, ale to ho neuspokojovalo. Vášeň k hudbe ho načisto premohla a tak jedného dňa zaďakoval župe a dal sa na neisté hudobné podnikanie. Spolu s ďalším milovníkom hudby slúžnym G. zo Zlatých Moraviec založili na tie časy mohutný orchester, mal 46 členov. Hrávali overené klasické skladby Mozarta, Schuberta, Beethovena. Postupom času sa stali známym telesom a dostávali pozvánky nielen na Slovensku, ale aj do cudziny. Prvou takouto pozvánkou bola poľská Varšava, kde mali úvodný koncert poľského turné. Koncert mal úspech, poslucháči boli nadšení, varšavské noviny o súbore písali len superlatívy. Žiaľ, tento úvodný koncert bol pri tomto turné aj posledný. Vo Varšave vypukla epidémia a bola nariadená najprísnejšia karanténa. Nik nemohol von z mesta, ani dnu, všetky spoločenské a kultúrne podujatia boli zrušené. Mnohočlenný orchester však bolo treba platiť, bolo treba aj v karanténe z niečoho žiť a tak si náš šéf orchestra musel požičať. Požičal si vtedy značnú sumu 18.500 forintov. Neutešenú finančnú situáciu sa snažil vylepšiť ďalším turné v Rusku, úspech mali najmä v Petrohrade, dokonca to skúšali aj v spojených štátoch. Peniaze z turné však stačili akurát tak na prevádzku orchestra, na splácanie dlhu to už nestačilo.
Dr. Ján P. sa z turné vrátil finančne zruinovaný, prišiel o celý majetok a orchester aj tak musel rozpustiť. Nezdával sa však, keď to nevyšlo s interpretáciou cudzích skladieb, skúsil sám komponovať. Podarilo sa. Zložil tzv. Nitriansky čardáš, ktorý mal veľký úspech. Tlačou vyšiel u Müllera vo Viedni, u Karola Streibiga v Bratislave a u Treichlingera v Budapešti. Bol však jediný takto úspešný. No starý, bezmajetný Dr. Ján P. bol spokojný :
- Prišiel som o kariéru, prišiel som o majetok, prišiel som o orchester. Ale nebyť toho, nikdy by som snáď nezložil Nitriansky čardáš.
Stačilo by nám to ako útecha aj dnes?

Mgr. Anton Števko


foto : archív PM


Čermánsky Trubadúr


Kvôli pandémii koronavírusu sme museli obmedziť, ba i celkom zrušiť mnohé z našich spoločenských stretnutí a podujatí. Nie inak sa to udialo aj s obľúbenými ochutnávkami vín. Keď už nemôžeme uspokojiť naše chuťové poháriky, ponúkame aspoň príbeh o víne, ale nielen o ňom.
Nitra má tri všeobecne známe vinárske lokality: úpätie Zobora, Stračí vrch (východná časť kopca Kalvárie) a Čermáň. (Nitrianski mešťania mali svoje vinice aj na krškanskej Bite, ale víno z tejto lokality sa v nitrianskych príbehoch nespomína). Víno z každej z nich bolo osobité, takže nečudo, že odborníci odporúčali požívať ich pri rôznych príležitostiach, alebo v rôznych denných hodinách. Obedovať treba so zoborským, zabávať sa tým zo Stračieho vrchu a takto potúžený sa potom liečiť čermánskym červeným. Navyše sa verilo, že čermánske okrem všeobecne uznávaných prospešných účinkoch vína, má aj svoje špecifické, priam liečivé. Takto sa aj predávalo. Dokonca ho bolo možné vidieť ešte aj v 30. rokoch 20. storočia v luxusných budapeštianskych obchodoch – na bielej vinetke stálo: Csermányi gyógybor (Čermánske liečivé víno). Verilo sa tiež, že liečivé účinky čermánčiny má na svedomí lítium, ktoré sa do pôdy dostalo prostredníctvom meteoritu, ktorý na Čermáň kedysi spadol. Na tomto kopci mal svoj vinohrad aj župný lekár a prírodovedec Dr. Jozef Nagy – Chrenóci (1818-1891) a ten vraj prítomnosť lítia v čermánskej zemine zistil. Neskoršie analýzy to však nepotvrdili .Tak, či onak, čermánski vinohradníci nedali na svoje červené dopustiť a ďalej šírili chýr o liečivých účinkoch vína, ktoré sa pozitívne prejavovali v činnosti žalúdka a cievneho systému. Jedným z nich bol aj profesor hudby Anton Stupka (1884 – 1960), všeobecne obľúbený a pohostinný organizátor hudobných podujatí v Nitre.
Raz takto organizoval vystúpenie bratislavskej spevohry s Verdiho operou Trubadúr. Nebol by to náš milý pán profesor, keby celú kompániu ešte pred predstavením nepozval na malé posedenie do svojho hajlochu a nepohostil vlastnoručne dorobenou čermánčinou. Operný súbor veselo popíjal, takže speváci čoskoro využili svoje schopnosti a odušu spievali aj bez kulís. Povznesenú atmosféru narúšal len známy tenorista, v opere predstavoval grófa di Lunu, ktorý uprostred všeobecného veselia smutne sedel, nepil, ba čermánčinu ani len neokoštoval. Hostiteľovi takáto bolestínska postava nielenže nezapadla do obrazu veselej opernej chásky, ale bolo mu tohto človeka aj ľúto. Nuž sa trochu povyzvedal a ktosi mu pošepol, že náš tenorista je už dlhší čas bez nálady a to preto, že trpí zápchou. Táto porucha látkovej výmeny sa takto prejavuje na psychike operného grófa di Lunu.
Pán Stupka nelenil, vzal milého tenoristu okolo pliec a dôverne mu poradil, že vína sa nemá strániť, naopak, na túto chorobu je čermánčina akurátna. Tenorista síce slovami: „Že by toto bezmenné víno? Keď mi nepomáhajú ani najlepšie medikamenty a známi lekári?“ zapochyboval o liečivej sile vína z Čermáňa, ale napokon ho okúsil. Keďže mu zachutilo, nezostalo len pri jednom, či dvoch pohárikoch, ale ich užil trochu viac. Členovia súboru naradostení, že ich kolega sa konečne uvoľnil, nijako za ním nezaostávali, takže skoro zmeškali začiatok predstavenia.
V divadle ich čakalo umenia chtivé obecenstvo a tak sa s chuťou a vervou adekvátnou bohatosti hostiny pustili do predstavenia, čo preplnená sála s uznaním kvitovala. Tenorista súkal jednu áriu za druhou, v tretej však akurát v tých vyšších polohách akoby v ňom niečo prasklo. Sotva áriu dokončil, už aj zmizol za kulisami. Vrátil sa však práve včas, na tvári mu pohrával blažený úsmev a bravúrne zaspieval svoj ďalší part. Lenže hneď po ňom znovu zmizol z javiska a to sa opakovalo po celé predstavenie. Len čo gróf Luna dospieval svoj part už aj z javiska pelášil a ani inšpicient ho nemohol dobehnúť. Nedostal ani odpoveď na otázku, čo sa to prepánajána robí, len z tej diskrétnej miestnôstky sa ozývalo radostné trilkovanie. Obecenstvo i dirigent s celým súborom iba nechápavo hľadeli na toto čudesné správanie sa grófa di Lunu. Aj odborníci, sediaci v prvom rade s partitúrami v rukách, s úžasom sledovali inovatívne naštudovanie nitrianskeho Trubadúra a tu neveriaco, tam uznanlivo potriasali hlavami a pošepky si vymieňali názory. Iba pán profesor sa usmieval popod fúzy: pravá, nefalšovaná čermánčina ako vždy zabrala.

Mgr. Anton Števko


foto : archív PM


Vtipkári v kaviarni Braun


Ponúkam vám ďalšie z príbehov, ktoré mi porozprával zberateľ takýchto nitrianskych kuriozít, advokát s klinčekom v klope saka Dr. Martin Martinček.
V najexkluzívnejšej nitrianskej kaviarni Braun, kde sa za I. ČSR stretávala najvyššia nitrianska spoločnosť, ste dostali vynikajúcu kávu a pri troške šťastia aj nevšednú zábavu. Zvlášť vtedy, keď sa v nej objavil brat majiteľa Eugen Braun, inak známy pod umeleckým menom Quack. Ako hudobný klaun (ovládal šestnásť hudobných nástrojov) vystupoval po celej Európe s vycvičenou kačkou, ktorá vždy pozdravila obecenstvo veselým zakvákaním – preto Kvak, medzinárodne Quack. V Nitre sa zdržiaval málo, väčšinou len cez prázdniny – kanikuly, ako sa vtedy hovorilo. Každá jeho návšteva Nitry sa však stala na dlhý čas pamätnou. Bol to totiž veselý človek, ľudskú existenciu bral s nadhľadom a tak nielenže zabával ľudí z javiska, ale rád sa zabával aj sám. Pri jednej zo svojich sporadických návštev kaviarne uvidel v jednom rohu sedieť svojho priateľa Gejzu a v druhom zasa ďalšieho priateľa Pipa. Títo dvaja vždy tak sedávali, čo najďalej od seba. Celá Nitra vedela, že je to tak preto, lebo sú na smrť pohnevaní. Pravdaže, vedel to aj Quack a keďže jeho dobrosrdečná povaha sa nevedela zmieriť s nepriateľstvom svojich priateľov, rozhodol sa ich pomeriť. Neváhal a hneď zašiel za Pipom s návrhom, aby sa s Gejzom pokúsil udobriť, ako inak, ak nie pri poháriku vtedy módneho ginu. Ich zmierovanie zafinancuje sám Quack, pravda s malým háčikom, ktorý mu pošepol do ucha. Vraj u čašníka zariadi aby jemu nosil čistú zoborskú vodu a Gejzovi pravdaže najsilnejší gin. No a keď sa uzmierený Gejza opije do nemoty bude na posmech celej kaviarni. Pipo nadšene súhlasil ale nevedel, že taký istý návrh dostal aj Gejza a tak obaja škodoradostne súhlasili s tým, že svoje zmierenie budú zapíjať za jedným stolom, pekne oproti sebe. Takýto pomerení liali do seba jeden štamperlík za druhým, lôchali tú skvelú zoborskú vodu, až sa v duchu začali čudovať, že gin nemá na partnera očakávané účinky. Hodnú chvíľu nedali na sebe nič znať ale keď už mali v žalúdku celý rybník a aj čašník pomaly ustával vo svojej robote, udreli na neho a on vyšiel s pravdou von a vyrozprával im, ako ich spoločný priateľ dostal. Najradšej by ho boli roztrhli, lenže Quack už sedel vo vlaku, čakala ho šnúra vystúpení v Anglicku. Táto epizóda neostala dlho utajená a na oboch aktéroch sa smialo celé mesto, čo ich paradoxne spojilo, takže Quackova liečebná kúra bola vlastne úspešná.
Oveľa väčšie šťastie v kaviarni Braun ste mohli mať na charakteristickú nitriansku figúru advokáta Dr. N....Bol z toho druhu ľudí, ktorí sa prejavovali ako veční študenti, neuznaní umelci ale o to väčší bohémy, spisovatelia, ktorí nikdy nič nevydali atď. Bol advokátom, ale nik nevedel z čoho žil, pretože do jeho kancelárie sa žiadny prípadný klient nemohol dostať. Pán advokát do poludnia spal, popoludní sa pekne obliekol, sadol si do našej známej kaviarne Braun a zotrval tam až do záverečnej, a tak dokola. Nie že by bol taký pijan, za celý čas konzumoval pohár „kombinovanej vody“, čo bola miešanina zoborskej sódovky so studničnou vodou a čiernu kávu. Jeho špeciálnu vodnú zmes v Nitre ešte dlho nazývali „neufeldom“. Na čiernu kávu mal tiež svoje nároky, pri servirovaní musela byť taká horúca aby mu priam jazyk spálila. Pravdaže túto jeho požiadavku nebolo ľahké splniť, káva nikdy nebola podľa jeho chuti, nikdy nebola dosť horúca, čo vždy hlasným krikom komentoval. Čašníci i kuchári boli z neho nešťastní a s obavami pozorovali už jeho príchod, na rozdiel od kaviarenských hostí, ktorí ho vítali s radostným očakávaním. Keď sa po dlhom čase zas v kaviarni objavil slávny hudobný klaun Quack čašníci sa mu posťažovali na neznesiteľného Dr. N. Quack len s úsmevom počúval ich ponosy a ako vždy hneď sa vytasil s majstrovským riešením problému. Káva nemusí byť nejako zvlášť horúca, môže byť dokonca aj vlažná, nie v káve je problém ale v lyžičke. Spodok lyžičky treba zohriať hoc aj do žerava a tak podať náročnému hosťovi. Quack si totiž všimol, že pán advokát zásadne kávu nepil zo šálky ale chlípal z lyžičky. Čašníci si dali poradiť a tak keď prišiel rad na podávanie kávy, do žerava rozpálili lyžičku a podali so skoro vlažnou kávou. Pán advokát neprišiel na toto huncútstvo a keď si zobral lyžičku s kávou do úst a popálil si jazyk spokojne na celú kaviareň vyhlásil: Konečne dostať dobrú čiernu kávu v kaviarni Braun v Nitre.

Mgr. Anton Števko


foto : archív PM

Vtipkár spod Zobora


Keď som 15. júna 1974 prvýkrát kráčal do svojho prvého zamestnania po vysokej škole v Nitrianskom vlastivednom múzeu, stretol som úctyhodného, trochu korpulentnejšieho pána s fúzikmi a s karafiátom zastrčeným v dierke na klope saka. Rovnaké stretnutia ma čakali aj v nasledujúcich dňoch. V múzeu som sa dozvedel a to priamo od jeho dcéry Marty, že ide o jej otca, advokáta Dr. Ladislava Martinčeka. Postupom času sme sa spriatelili, čo bolo na môj úžitok viac ako na jeho, pretože som sa od neho dozvedel o nitrianskej spoločnosti medzivojnových a povojnových rokov viac, ako z akýchkoľvek historických materiálov. Dokonca mi podaroval kópiu niektorých svojich článkov a poznámok o nitrianskych povestiach, príhodách i rôznych vtipkároch a pochábľoch, ktorým sa ako autor žartovných nitrianskych príbehov venoval. Predkladám vám opis niekoľkých žartov najznámejšieho nitrianskeho vtipkára podľa záznamov Dr. Martinčeka, aby sme mohli porovnať toleranciu nitrianskej spoločnosti konca 19. storočia a nasledujúcich desaťročí až po dnešok.
Na nitrianskom Mestskom cintoríne ešte koncom 60-tych rokov 20. storočia, hneď vedľa vchodu, stál starý náhrobný kameň s ťažko čitateľným nápisom: Julius Fesztoraczy 1850-1906. Pre väčšinu dnešných Nitranov neznáme meno, ale vo svojej dobe to bol všeobecne známy človek, hoci nebol ani politikom – politikov z neho občas bolela hlava, ani umelcom, ani vojakom, ba ani novinárom. Bol obyčajným župným úradníkom s menším gazdovstvom v Čápore. To, čo ho urobilo známym a u časti Nitranov aj obľúbeným, bola jeho nevšedná schopnosť vystrájať žarty za účasti početného obecenstva a bez ohľadu na finančné výdavky a dobrú povesť. Jeho nápady sa v našej racionálnej spoločnosti zdajú až neuveriteľné, nehovoriac už o ich realizácii. Pravdaže ani vo svojej dobe to nemal ľahké, aj keď uhorská spoločnosť konca 19. a začiatku 20. storočia bola dosť tolerantná k viťúzstvu podobného druhu. Lenže Festoráci svojimi verejne prezentovanými, priam akčnými žartmi, často zosmiešňoval vrcholné politické špičky mesta, župy i štátu a tak nečudo, že ho občas zatkli, často musel platiť nemalé pokuty a náhrady škody. On sám sa na svojich výčinoch výborne zabýval, ale jeho rodina ho napokon kvôli nim – skôr však k vôli rozhadzovaniu majetku – dala pod kuratelu s určeným dôchodkom. Ani to mu však nezabránilo vystrájať ďalšie nákladné žarty.
Festoráci sa populárnou postavou nitrianskej ulice nestal len pre svoje nevyčerpateľné žartovanie, ale aj pre svoj fyzický zjav: územčistá postava s neodmysliteľným obrovským klobúkom vo veľkosti mlynského kameňa, s fajkou s dlhým pipasárom ustavične visiacou z kútika úst a večne klopkajúcou drevenou palicou s hlavičkou v tvare ľudskej hlavy. Takýto súzvuk obsahu a formy obveseľoval Nitranov pri ich každodennom živote i pri zábavách, ktorým sa v tých časoch tak radi oddávali, ba aj pri vážnych slávnostiach.
Ústna tradícia, ale aj dobová tlač zachovala niektoré Festoráciho výčiny: raz na rínku si vyhliadol najbohatšie vyzerajúcu sedliačku, ktorá predávala vajcia kopcom naložené v slamienke. Vzal do ruky vajce, rozbil ho a šikovným hmatom vykúzlil z neho pravý kremnický dukát. Sedliačka nemeškala, schytila slamienku a pod bránou neďaleko goldsteinovského dvora ich všetky porozbíjala, hľadajúc ďalšie dukáty. Ľudia sa na hlúposti sedliačky smiali, ale Festoráci musel škodu nahradiť. Inokedy si vo výseku kúpil kravské vemeno, zastrčil si ho za nohavice a jeden struk vystrčil z príslušného miesta a takto chodil po ulici. Nasledoval smiech i pobúrenie a samozrejme pokuta. Nitrianska vyššiu spoločnosť mala veľmi rada rôzne bály, či už maškarné alebo tematické (renesančné, barokové, rokokové, empírové ...), a rád ich mal aj Festoráci. Na jeden maškarný prišiel v maske spodobujúcej obyčajné kachle. Maska z kartónového papiera mala aj dvierka na prikladanie paliva s nápisom „prilož“. Nitrianske dámy pobavené originálnym výtvorom neodolali, dvierka otvorili a rozmarná veselosť ich razom prešla – z otvorených dvierok vykúkala odhalená sedacia časť tela Festoráciho. Samozrejme ani táto príhoda sa nezaobišla bez sankcií. Pamätná je ďalšia vydarená „akcia“, ktorá zároveň ilustruje finančnú náročnosť niektorých jeho realizácií. Uprostred letných prázdnin dal zasypať hlavnú nitriansku ulicu (dnes Štefánikova trieda, vtedy Tóth Vilmos utca) soľou a po tejto umelej „snehovej“ pokrývke sa preháňal na saniach oblečený v astrachánovej bunde.
V pamäti, ktorú neskoršie podporovala aj tlač prvej ČSR, sa uchovala slávnosť na počesť menín cisára – kráľa Františka Jozefa II. Nitriansky richtár usporiadal na hlavnom námestí pred mestským domom slávnostný koncert hudby miestnej vojenskej posádky. Aby sa zaistil dostatočný počet poslucháčov, dal vytlačiť program koncertu, z ktorého vyplývalo, že vrcholným číslom bude populárne sólo trubača z opery Trubač zo Säckingenu. Keď si Festoráci prečítal program, hneď mu napadlo, ako celú slávnosť okoreniť. Len čo sa objavil na slávnosti, prostý ľud sa už dopredu smial, tušiac, že sem neprišiel len hudbu počúvať a že pod tým svojím obrovským klobúkom niečo pečie. A veru piekol. Len čo hudba začala hrať očakávaného Trubača zo Säckingenu pretlačil sa dopredu medzi zvedavých šusterských učňov a keď sólista začal so svojím bravúrnym výstupom, vybral z vrecka šťavnatý citrón, rozpolil ho a pre očami sólistu ho začal s chuťou oblizovať. Na dôvažok rozdal rozpolené citróny aj okolostojacim učňom, ktorí sa v lízaní tohto exotického ovocia nedali zahanbiť. Sólistovi pri pohľade na tento nevšedný občerstvovací postup stiahlo hrdlo, potom aj ústa až nakoniec s výkrikom „Ja to už ďalej nevydržím!“ hodil trubku na zem. Publikum vybuchlo smiechom a bolo po slávnostnej chvíli i po koncerte. Rozzúrený richtár hneď poslal mestského strážnika za Festorácim, ale ten, inak vyštudovaný právnik, sa smelo bránil: „ Myslím, že každý občan sa môže zúčastniť koncertu pri príležitosti kráľových menín. Nepoznám žiaden paragraf, ktorý by zakazoval človeku lízať citrón na verejnom námestí, keď je teplo. A že som rozdal citróny šusterským učňom? No ľutoval som ich, lebo oni na takéto dobroty nemajú peniaze.“
Keď sa priatelia Festoráciho pýtali prečo si zo všetkého strúha žarty, stále je veselý až pochabý, odpovedal tentoraz s vážnosťou filozofa: „Priemer aktívneho ľudského života je 50 rokov a to je strašne krátka doba, aby som bol smutný“. Žiaľ s tými rokmi mal pravdu, dožil sa ich len 56. To jeho životné krédo posúďte sami.

Mgr. Anton Števko


foto : archív PM

Vodník na Nitrianskom hrade


Nitriansky hrad stojí na vysokom brale uprostred mesta. Na najvyššom mieste skalného brala je vykopaná studňa, ktorá je taká hlboká, že ju napája samotná rieka Nitra. Pri tejto studni občas sedávala krásna sirota Žofka, ktorá už tri roky slúžila u hradného pána a bola povestná nielen svojou krásou ale aj spevom. A tak mala pytačov na každý prst hneď niekoľkých, ale ona všetkých odmietala. Krstná mať, ktorá sa od smrti jej matky o ňu starala, jej dohovárala: Žofka, Žofka, ty raz preberieš. Všetkých švárnych mládencov odmietaš, darmo sa okolo teba točia. To sa neskončí dobre. Žofka ju však odbila: - Ja čakám na toho pravého a ten zatiaľ neprišiel.
Raz, ako tak Žofka znovu sedela pri studni a spievala si piesne, ktoré ju ešte matka naučila, z ničoho nič sa pri nej zjavil švárny mládenec v zelenom šľachtickom oblečení a hneď sa pýtal: Krásna dievčina nepoznáš Žofku, tú čo tak prekrásne spieva a slúži tu na hrade tretím rokom? Žofka celá sčervenela lebo presne takto si predstavovala toho svojho pravého - Vzácny pane, ja som Žofka.
- Tak som Ťa našiel, - zaradoval sa neznámy mládenec a ako sa točí okolo Žofky, tak sa točí.
Všetko toto spoza rohu hradnej katedrály sledoval tajný Žofkin ctiteľ Jakub, ktorý aj započul, ako sa tí dvaja dohovárajú, že zajtra o takom istom čase sa pri studni znova stretnú. Jakubovi sa ten zelený mládenec nepáčil, nikdy ho na hrade ani v meste nevidel a aj správanie mal akési divné. Povedal to aj Žofke a prosil ju, aby sa nezaplietala s pánom. Žofka len odvrkla: Ten pán, čo práve odišiel, bude mojím ženíchom - a tak sa Žofka ďalej s tým mládencom stretávala. Jakub sa s tým, čo videl, zdôveril aj Žofkinej krstnej mame. Tá, keď sa dozvedela, že mládenec sa vždy zjavuje pri hradnej studni zabedákala: Jakubko môj, zle je, veď je to vodník! Už mnoho rokov láka takto dievčence, ktoré neodolajú a potom navždy zmiznú. Musíme ho Žofke vyhovoriť.
Vodník však Žofke tak počaril, že žiadne dohovárania nepomáhali, už jej nebolo pomoci. Raz večer, keď pri studni čakala na svojho milého, ozval sa hlas, akoby zo studne vychádzal: - Žofka, Žofka, či chceš byť navždy moja? – Ach milý, tak veľmi po tom túžim – potešila sa Žofka a nahla sa nad studňu, odkiaľ ten hlas počula. V tom ju vodník – pravou nitránčinou povedané – hastrman – stiahol ku sebe do studne. Od tých čias Žofku nikto nevidel ani o nej nepočul. Doplatila na svoju prieberčivosť a pýchu.
Povesť hovorí, že občas v noci počuť zo studne ženský spev, celkom podobný tomu Žofkinmu. O tom som sa ešte nepresvedčil, pretože v noci býva hradná brána zamknutá.

Mgr. Anton Števko


foto : archív PM

Nitriansky Corgoň


Corgoň nie je len názov piva, ale v prvom rade pomenovanie sochy Atlanta, držiacej roh prvého poschodia tzv. Kluchovho paláca na Pribinovom námestí v Nitre. Dal ju zhotoviť nitriansky biskup Jozef Kluch slovenskému sochárovi Vavrincovi Dunajskému z Ľubietovej, ktorý ju vytvoril v r. 1820 a osadil na novopostavený kanonický dom. Prečo ju Nitrania nazvali Corgoň? Corgoň je názov pre odrasteného, veľkého mládenca a takýmto vraj bol kováč nitrianskeho Horného mesta žijúci v 17. stor., ktorého služby využívala aj hradná posádka, najmä pri zhotovovaní a oprave zbraní.
Nitru sa Turci pokúšali dobyť od r. 1530, podarilo sa im to až v r. 1664. Príbeh o Corgoňovi sa môže viazať k neúspešnému obliehaniu Nitry v rokoch II. tureckej vojny (1541-1568) alebo k r. 1588, alebo k tureckej výprave v r. 1642, keď sa mesto pokúšal dobyť beg Mustafa. Nepodarilo sa mu to preto, že do boja zasiahol hornomestský kováč, ktorého inak nevolali ako Corgoň. Pri jednom z útokov na mestské hradby sa Turkom temer podarilo cez ne preliezť, keď tu zo svojej vyhne vyskočil od sadzí a dymu celý čierny kováč s kusom rozžeraveného železa v ruke. Keď videl čo sa robí, zabodol železo do zeme tak, že okolo neho syčala a parila sa pôda a potom holými rukami vytrhával z hradného brala skaly a kotúľal ich dole brehom – Palánkom, na vydesených tureckých vojakov. Viac ako kotúľajúce sa kamene ich vystrašila mohutná postava a čierna tvár kováča. Jeden z nich, zrejme trošku oboznámený s kresťanstvom a ako to už býva, so srdcom v gatiach, zakričal: Čert, čert prišiel kresťanským psom na pomoc. Vojakom nebolo viac treba, útok sa zasekol a beg Mustafa sa zmohol len na výkrik Allahu akbar!, lenže vojakov to nepovzbudilo a zo strachu pred čertom sa dali na bezhlavý útek. Takto hornomestský kováč, Corgoňom zvaný, zachránil hrad i mesto pred dobytím. Nuž a vraj na jeho počesť na rohu Kluchovho paláca stojí socha podopierajúca nárožie budovy, ktorú Nitrania inak nenazvú ako Corgoň. A ako sa na poriadnu sochu spojenú s históriou mesta patrí, je aj zázračná. Kto sa dotkne palca na jeho nohe, bude mať šťastie v láske, alebo aj úspech pri skúškach. A tak sú palce na soche patrične ošúchané. Určite to bude pravda o zázračnej moci palcov nitrianskeho Corgoňa, keďže aj dnes môžete vidieť milencov i študentov ako prikladajú svoje prsty na túto zázračnú časť tela sochy.

Mgr. Anton Števko


foto : archív PM


Zpäť na obsah | Zpäť na hlavné menu