späť
Bubon sa v slovenskom hudobnom inštrumentári vníma ako cudzorodý prvok. V pôvodnom repertoári sa neuplatnil a nestal sa jeho aktívnou súčasťou. Podobne aj v slovenskej ľudovej tvorbe mal bubon obmedzenú funkciu a ako súčasť hudobných zoskupení sa začal používať až v 20. storočí. V celej Európe sa však uplatnil ako signalizačný nástroj, pomocou ktorého bol ohlasovaný požiar, začiatok vojny či mobilizácia.
Na Slovensku si bubon zachoval signalizačnú funkciu až do polovice 20. storočia, keďže v slovenských obciach chýbal obecný rozhlas. Bubon používali obecní sluhovia, nazývaní hlásnici či bubeníci, ktorí bubnovaním zvolávali obyvateľstvo, aby si vypočulo úradné oznamy, nariadenia a iné aktuálne informácie. Na obecnom úrade dostal bubeník na papieri napísanú správu, ktorú mal na verejnosti niekoľkokrát prečítať. Prvé bubnovanie začínalo vždy na tom istom mieste a odtiaľ postupne obecný bubeník prechádzal celou obcou. Na jednotlivých stanovištiach zastal, aby správu prečítal. Bubeník si najskôr upravil bubon, spoza pása vytiahol paličky a bubnoval nepretržite asi pol minúty. Prenikavý zvuk bubna bol signálom pre obyvateľov, aby sa zhromaždili na určených miestach a vypočuli si hlásenie, ktoré zvyčajne začínalo slovami: „Dáva sa všetkým občanom na známosť.“
Tento spôsob šírenia informácií našiel odraz aj v slovenských frazémach „dať niečo na bubon“, alebo „ísť s niečím na bubon“, čo znamená zverejniť, rozhlásiť či rozšíriť nejakú informáciu. Nešikovné prezrádzanie tajných zámerov zase označuje frazéma „ísť s bubnom na zajace“.
Na obrázku obecný bubon mesta Nitra zo zbierok Ponitrianskeho múzea v Nitre.
Autorka: Katarína Beňová
