Miléniový pamätník na Zobore

30. 8. 1896 – 8. 2. 1921

Pri pohľade na panorámu mesta Nitry si každý všimne dve dominanty. Jednou z nich je Nitriansky hrad a tou druhou vrch Zobor s vysielačom.  Samotný vysielač však nie je prvou stavbou na tomto mieste. Pred ním sa na vrchole Zobora nachádzala iná architektúra. Jednalo sa o miléniový pamätník, ktorého spodná časť sa na kopci nachádza dodnes. Kedy a za akým účelom tam vlastne vznikol? V 80. rokoch 19. storočia sa uhorská vláda začala zaoberať oslavami príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny. Požiadala Maďarskú akadémiu vied, aby určila presný rok, kedy  starí Maďari prešli cez Karpaty. Vtedajší historici akadémie vied sa nevedeli dohodnúť na presnom roku a stanovili rozmedzie rokov 888 až 900, kedy sa  táto historická udalosť mala stať. Nakoniec sa však určil rok 895 za rok, kedy k tejto udalosti malo dôjsť. V roku 1892 bol uhorskou vládou vydaný zákon o konaní sa jubilejnej výstavy pre rok 1895, kedy malo uplynúť 1000 rokov od príchodu starých Maďarov. Pre nedostatok času na prípravu a organizáciu tejto veľkolepej udalosti sa oslavy presunuli na rok 1896. Parlament 21. apríla 1896 prijal článok, ktorým sa oficiálne uzákonili oslavy a nariadila sa výstavba Pamätníka milénia v Budapešti na Námestí hrdinov (Obr. č. 1).[1] Taktiež sa malo postaviť sedem pamätníkov na rôznych miestach Uhorska, jazdecká socha sv. Štefana na Rybárskej bašte (Obr. č. 11) a ďalšie, dnes už známe stavby. Sedem pamätníkov milénia malo predstavovať sedem kmeňov, ktoré prišli v rokoch 895/896 do Karpatskej kotliny. Táto iniciatíva prišla zo strany politika Kolomana Thalya (Thaly Kálmán). Navrhol vybudovať sedem pamätníkov, pričom väčšina z nich by stála blízko hraníc Uhorského kráľovstva, a to aj na miestach, kde žili nemaďarské menšiny, aby sa im pripomenula maďarská vládnuca pozícia.[2] Miesta, na ktorých mali byť postavené miléniové pamätníky určili Koloman Thaly, technický poradca Július Bercík (Berczík Gyula) a ministerský tajomník Vojtech Romi (Romi Béla). Druhý spomenutý, Július Bercík, bol poverený vytvorením návrhov pre samotné pamätníky. Tie sa nachádzali pri Brašove na vrchu Tâmpa (Obr. č. 12), na vrchole zrúcaniny hradu Devín (Obr. č. 13), v Mukačeve (Obr. č. 14), v Ópusztaszer (Obr. č. 15), v Pannonhalma (Obr. č. 16), v Zemuni pri Belehrade (Obr. č. 17) a nakoniec na Zobore pri Nitre (Obr. č. 18). Niektoré z nich sa zachovali dodnes.

             Pamätník, ktorý sa nachádzal v Mukačeve vznikol ako znak miesta, kde Arpád prekročil Karpaty. Na Zobore pri Nitre symbolizoval miesto, kde Staromaďari porazili Veľkomoravskú ríšu a zatlačili ju za pohorie Karpát. Pri rieke Dunaj na hrade Devín vztýčili pamätník, pretože tu mal Arpád určiť hranicu s Nemeckou ríšou. V Ópusztaszer mal Arpád zvolať  prvý uhorský snem a pri Brašove na vrchu Tâmpa, mali Töhötöm a Gyula prekročiť rieku Tisu a obsadiť tak Sedmohradsko. [3] Pamätník v  Pannonhalme vznikol  ako pamiatka na miesto, kde Arpád odpočíval po vytýčení hraníc novej zeme a na tomto mieste pozeral na krajinu, ktorú dobyl. Taktiež tu neskôr vzniklo opátstvo, vďaka ktorému prišla koruna z Ríma pre nového kráľa. Posledný pamätník postavili na mieste, ktorým preteká rieka Sáva pomedzi ruiny Huňadyovského hradu. Vznikla tak vysoká sieň s tromi vežami a nad jednou sa týči vták so zlatým mečom v zobáku.[4] Toto posledné miesto je Zemun pri Belehrade. Väčšina týchto informácií je zaznamenaných v Anonymovej kronike Gesta Hungarorum, ktoré vznikli v čase vlády uhorského kráľa Bela III. Napísal ich jeho notár, o ktorého identite sa vedú rôzne dohady už niekoľko desaťročí. Vďaka tejto kronike sa určili miesta nových pamätníkov. My sa však budeme ďalej venovať tomu, ktorý stál na Zobore pri Nitre. Lászlo Kőváry vo svojej publikácií spomína, že ak chceli mať Staromaďari jednotnú hranicu, ktorá by bola obrysom pohoria Karpát, museli poraziť a zatlačiť Veľkomoravskú ríšu. Svätoplukovým sídlom a sídlom biskupa mala byť Nitra, preto sa ju rozhodli dobyť. Na odpor sa im postavil zoborský námestník, ktorý však padol v boji. Tak sa im podarilo dobyť Nitru a široké okolie, kde sa neskôr rodili významné osobnosti ako Matúš Čák, Zápoľskí, Thököli, Rákociovci alebo muránska venuša Mária Séčiová.[5]

Zoborský pamätník mal byť postavený na mieste bývalého zoborského kláštora. Pamätník bol postavený zo žulového kameňa, skladal sa z podstavca, ktorý bol zapustený do hĺbky 2 metrov a z podstavca vyrastal 20 metrový obelisk. Po stranách obelisku boli štyri bájne vtáky – turuly, ktoré smerovali na štyri svetové strany. Výstavba samotného pamätníka stála 32 306 zlatých.[6] Slávnostná ceremónia odhalenia pamätníka sa konala 30. augusta v roku 1896. Samotná ceremónia bola veľkolepou slávnosťou. Okrem toho, že bola súčasťou osláv milénia, zúčastnilo sa jej veľké množstvo významných osobností. V zástupe vládnej delegácie prišiel vtedajší minister vnútra Dežo Percel (Perczel Dezső). Sprievod, ktorý šiel z centra mesta sa o desiatej hodine dostal na Zobor, kde bol slávnostne zdobený stan a niekoľko stolov. Tu predniesol nitriansky biskup Imrich Bende (Bende Imre) svätú omšu, pričom na konci nej mal slávnostný prejav: „Ak existuje národ, ktorý je vo svojich dejinách a tradíciách svojej tisícročnej minulosti žiarivou apológiou za pravdu a právo, za obdivuhodný národný život, za kresťanstvo zrastené s dušou, za kresťanské hrdinstvo – je to môj národ. Dejiny nášho národa, odkedy získal túto krajinu pre seba statočnými zbraňami a za cenu skvelých víťazstiev, sa stali reťazou boja a utrpenia, ktoré nebolo nikdy prerušené. Nikdy národ toľko nebojoval a netrpel. Krvácal pre seba, prelial svoju krv za iných, pre veľkú vec, za cieľ, za civilizáciu. A vernosťou, ktorú preukazoval svojmu vysokému poslaniu, osvedčeným mučeníctvom krvi svojho srdca v službách veľkých záujmov, získal si pre seba tisícročnú existenciu, získal si právo na večnosť“ [7] Po slávnostnej reči nitrianskeho biskupa Imricha Bendeho, predstúpil pred povereného ministra Július Bercík, ktorý vyhlásil, že je pamätník hotový. Následne svoj príhovor predniesol aj samotný minister vnútra Dežo Percel: „Zišli sme sa a ako sme tu, tak sa v nás a cez nás na Zobore v túto hodinu zjavil celý národ. Stretli sme sa tu bez sociálnych, náboženských, národnostných či straníckych rozdielov a spojil nás náš najvzácnejší spoločný poklad, vlastenectvo… Nepochybne poznáme každý aspekt histórie tohto tisícročia, ako by sme ho mali poznať. Koniec koncov, minulosť je matkou prítomnosti a kto neštuduje minulosť so všetkou inšpiráciou a vrúcnosťou, nemôže pochopiť prítomnosť, a tak bude nezrelý a nepripravený na budúcnosť.“ [8]Následne bol pamätník odhalený a oficiálne odovzdaný nitrianskemu županovi Viliamovi Thurócimu (Thuróczy Vilmos) a mestu Nitre. Miestny spevokol zaspieval štátnu hymnu a pridelená čestná stráž odpálila salvu. Takto prebiehali oficiálne slávnosti a odhalenie miléniového pamätníka v Nitre na Zobore 30. augusta  1896.

O pár desiatok rokov neskôr sa monarchia rozpadla a 28. októbra 1918 vznikol samostatný československý štát. Postupne v čase prvej Československej republiky vznikla otázka, čo sa má stať s pozostalými pamätníkmi z čias Rakúsko-Uhorskej monarchie. Tie častokrát v ľuďoch vyvolávali zlé pocity a spomienky na obdobie maďarizácie. Podobne na tom bol aj pamätník na Zobore, ktorý vznikol, ako sme vyššie spomínali v rámci osláv príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny. Na území dnešného Slovenska boli dva takéto pamätníky. Jeden sa nachádzal na najvyššom bode zrúcaniny hradu Devín. Vedúci Propagačnej kancelárie Jozef Honza-Dubnický (1884 – 1965) spomína vo svojich zápiskoch, že po obsadení Bratislavy 1. januára 1919 sa do mesta začali zbiehať legionári. Niektorí sa plavili na lodiach po Dunaji a plavili sa aj okolo spomínaného hradu. Všetci, ktorí tieto plavby absolvovali požadovali odstránenie pamätníka, na ktorom sa týčila socha „Arpáda“. Propagačnej kancelárii posielala maďarská časť obyvateľstva posmešné správy, karikatúry a iredentistické piesne „Ešte stoja sochy tisícročného milénia“. [9] Preto sa Honza stretol s Jozefom Országom a Jozefom Gregorom-Tajovským 2. januára 1921 v Bratislave, kde sa dohodli na odstránení pamätníka na Devíne. To sa im s určitými komplikáciami podarilo 12. januára 1921 docieliť.[10] Podobne ako tomu bolo na Devíne, aj pri Nitre na Zobore skupina legionárov na čele s Honzom odpálila miléniový pamätník. Ferdinand Vrábel vo svojom príspevku spomína, že miléniový pamätník mal mať pôvodne 36 metrov, ale pre znižovanie nákladov mal nakoniec iba 22 metrov. Vrábel pritom vychádzal zo zápiskov Honzu, v ktorých sa dochovala aj kresba pamätníka, ako si ho Jozef Honza-Dubnický pamätal (Obr. č. 19). Odstraňovanie pamätníka sa nezaobišlo bez komplikácií. Už samotné dôvody zbúrania pamätníka spochybňoval Jašek Hofman v dobovej tlači. Svoj príspevok zverejnil v periodiku Slovenský denník 18. januára 1921 na strane 3 až 4. „Je to iný prípad ako na Devíne. Pomník tiež nie je umeleckým dielom. Je to valcovitý podstavec, na ktorom sedia štyria turuli a uprostred vypína sa jednoduchý kamenný obelisk. Pomník nemá takých pathetických tendencií ako na Devíne, je jednoduchý a pre tú príčinu neuráža oko. Neprospech je i okolnosť; že na devínskom stĺpe bola hlavnou vecou vrcholom celkom nepodarená socha, ale tu je jadrom pomníka jednoduchý jehlan, centrálny to tvar architektonický. Ani umiestnenie pomníka nie je tak pochybné ako na Devíne. Jehlan na Zobore nie je závadou pohľadu, ba možno povedať je dosť dobre umiestneným pomníkom. Zrúcať tento pomník nie je teda požiadavkou esthetickou. Ide o politickú stránku….Pripomeňme si Italov, ktorí premenili pápežské pomníky v Ríme primeranými nápismi…Pomník na Zobore bol by primeraným miestom, kde by sa symbol slovenskej poroby mohol premeniť v pomník slovenskej slobody… Jeden z našich historikov pripomenul, že by takým nápisom mohol byť verš Kollárov: „Čo sto rokov bludných hodlalo, zvrtne doba.“ [11] Ako však ďalej uvádza Vrábel, málokto by si pri pohľade na pamätník spomenul, že sú tam verše Kollára a že sa skôr jedná o pamätník milénia a otroctva Slovákov. Tohto názoru boli aj legionári Pavel Varsik, Jozef M. Országh, Jozef Gregor-Tajovský, Gustáv Koštiaľ, Ondrej Thomka a aj Jozef Honza. Ich presvedčenie bolo rozhodujúce v osude zoborského pamätníka a rozhodli sa ho zbúrať ešte pred vysviackou prvých troch slovenských biskupov, ktorá sa nakoniec konala 13. februára 1921. Pôvodne sa mala konať o týždeň skôr, 6. februára, ale práve preto, aby sa stihol odstrániť miléniový pamätník, túto vysviacku presunuli. Podmienky na odstránenie zoborského pamätníka neboli najlepšie. V tom čase bola veľká zima, ale pre porovnanie s devínskym pamätníkom, nenachádzal sa v tesnej blízkosti obydlí a nehrozilo veľké nebezpečenstvo ľudských obetí alebo poškodenia domovov.[12] Odstránenie pamätníka sa nakoniec udialo 8. februára 1921. Podarilo sa však odstrániť iba obelisk s turulmi, samotný podstavec zostal na svojom mieste. Neskôr bol naň pripevnený stožiar a text básne Jána Kollára.[13]

K samotným oslavám milénia vzniklo aj niekoľko predmetov, ktoré sú súčasťou numizmatickej zbierky v Ponitrianskom múzeu v Nitre. V najväčšom počte sa v zbierke nachádzajú medaile, ktoré sa rozdávali pri príležitosti osláv a odhalenia pamätníka v Nitre na Zobore. Ako sme už vyššie spomínali, tie sa konali 30. augusta 1896. Na averze mincí si môžeme všimnúť  v strednom poli aliančné erby, ktoré obklopujú prikrývadla a nad nimi sa nachádza prilbica. Na pravej strane je erb mesta Nitry a na ľavej erb nitrianskej župy. V kolopise sa v hornej polovici nachádza rok 896 a v spodnej časti kolopisu je 1896 AUGUSZTUS 30. Jedná sa o spomenutý dátum konania osláv v Nitre. Reverz medailí je tvorený stredným poľom, kde sa nachádza miléniový pamätník v podobe obelisku na podstavci s mytologickými vtákmi – tutulmi. V pozadí je vrchol kopca Zobor a  kolopis tvorí nápis: + NYITRA-ZOBORHEGYI HONOLAPITASI EMLÉK (Obr. č. 20 a 21).  Samotné medaile a taktiež aj pamätné mince, ktoré mali rovnaké prevedenie sa rozdávali ľuďom počas predstavenia pamätníka. Dokonca aj samotnému ministrovi vnútra Dežovi Percelovi bola odovzdaná jedna takáto medaila.

Ďalší predmet z numizmatickej zbierky je odznak s rozmermi 55 x 41mm, na ktorom je vyobrazená kartuša. V nej sa nachádzajú postavy šiestich staromaďarských vojakov, pričom piati z nich zdvíhajú šiestu postavu na štíte. Tá v pravej ruke zviera šabľu. Pravdepodobne sa jedná o samotného Arpáda, ktorý priviedol starých Maďarov do Karpatskej kotliny, kde sa v roku 896 usídlili. Na kartuši sa nachádza svätoštefanovská koruna, po stranách sú dubové a vavrínové ratolesti. Pod kartušou sa nachádza renesančný alebo barokový štít s uhorským znakom. Ten obopína stuha s rokmi 896 a 1896. Z druhej strany sa nachádza ihla na pripnutie (Obr. č 22).

Posledný zbierkový predmet z fondu Ponitrianskeho múzea v Nitre, ktorý sa týka danej témy, je replika samotného pamätníka. Maketa má rozmery 72 cm do výšky, pričom spodná časť podstava je vysoká 25 cm a obelisk s turulmi má 47 cm. Táto replika je pravdepodobne vyrobená zo sadry. Na jej podstavci s priemerom 28 cm je nápis 896 – 1886, čo predstavuje rok príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny a rok osláv milénia  (Obr. č. 23).  Dnes je táto replika jednou z mála, ktoré pripomínajú monument, ktorý kedysi zdobil vrch nad mestom Nitra.

Miléniový pamätník, ktorý sa týčil nad mestom je dnes už iba fragmentom a spomienkou na honosné oslavy a na bývalú monarchiu. Aj napriek snahám družiny legionárov pod vedením Jozefa Honzu-Dubnického sa časť pamätníka nachádza na svojom pôvodnom mieste. Dnes môžeme iba konštatovať, či ich konanie bolo správne alebo nesprávne. Dôvody, pre ktoré tak učinili sú pochopiteľné, aj keď už vtedy sa našlo zopár ľudí, ktorí si dovolili s týmto krokom nesúhlasiť. Okrem spomenutých pamätníkov na hrade Devín alebo v Nitre boli zničené aj iné. Napríklad v Bratislave bol zničený pamätník Márie Terézie na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra. Na jeho mieste bol osadený pamätník Milana Rastislava Štefánika, ktorý bol neskôr znovupostavený pri nákupnom centre Eurovea. Miesto neho osadili pamätník Ľudovíta Štúra, ktorý sa tu nachádza dodnes.

Autor textu: Mgr. Martin Užovič


[1] Predtým, ako vznikol pamätník milénia na dnešnom Námestí hrdinov, nachádzala sa tu Aztécka fontána (Obr. č. 2). Tá vznikla iba niekoľko rokov predtým, ako môžeme vidieť na mapovom zobrazení, ktoré zachytáva mestský park (Városliget) od roku 1868 – 1896 (Obr. č. 3 – 5). Po vybudovaní miléniového pamätníka doň postupne pribúdali sochy významných panovníkov a osobností uhorskej histórie. Pribúdali tam medzi rokmi 1905 až 1911. Patria sem sochy svätého Štefana, svätého Ladislava, Kolomana prezývaného Knižný (Könyves Kálmán), Ondreja II., Bela IV., Karola Róberta, Ľudovíta I. Veľkého, Ján Huňadyho, Mateja Korvína, Ferdinanda I. Habsburského (Obr. č. 6), Karola VI. Habsburského (Obr. č. 7), Márie Terézie (Obr. č. 8), Leopolda II. Habsburg-Lotrinského (Obr. č. 9) a Františeka  Jozefa I. Habsburg-Lotrinského (Obr. č. 10). Členovia habsburskej dynastie boli po skončení 2. svetovej vojny nahradení národnými buditeľmi a vodcami povstaní proti Habsburgovcom. Štefan Bočkaj nahradil Ferdinanda I., Gabriel Betlén Karola VI., Imrich Tököli nahradil Máriu Teréziu, Leopolda II. zase František II. Rákoci a Františka Jozefa I. nahradil Ľudovít Košút.

[2] Koloman Thaly vo svojej reči v snemovni navrhol vybudovanie stálych pamätníkov aj s približným miestom ich postavenia: „Megvallom, szeretnék már olyan szobrot is, amely a magyar állameszme rendíthetetlenségét kifejezze, és annyi felé vágjon, ahány felől őfelé vágnak. Méltóztatnak megérteni, mire célzok; nem akarok ellenséges indulatot kifejezni senki iránt, hanem akarom erőnk, konszolidált állami létünk kifejezését, amely megvolt teljes mértékben, és amennyiben most nincs meg teljes mértékben, adja a magyarok Istene, hogy mielőbb meglegyen. Igen üdvös volna a honfoglalás egyes momentumait, melyek a történelemből ismeretesek, az ország oly vidékein, oly határszéli és nemzetiségi helyeken megörökíteni, ahol az a magyar állameszmének egy-egy látható kifejezést adni a nemzetiségre való tekintetből is nagyon kívánatos volna.“ Dostupné na internete: <https://mek.oszk.hu/04900/04942/html/mtezredev0002.html> [cit. 22.11.2024]

[3] KŐVÁRY, László. A millenium lefolyásának története és a millenáris emlékalkotások. Budapešť : Athenaeum, 1897. s. 125.

[4] KŐVÁRY, László. A millenium lefolyásának története és a millenáris emlékalkotások. Budapešť : Athenaeum, 1897. s. 126.

[5] KŐVÁRY, László. A millenium lefolyásának története és a millenáris emlékalkotások. Budapešť : Athenaeum, 1897. s. 134.

[6] KŐVÁRY, László. A millenium lefolyásának története és a millenáris emlékalkotások. Budapešť : Athenaeum, 1897. s. 136.

[7] „Ha van nemzet, mely az ő történelmében, ezeréves múltjának fényes tradiczióiban, az igazságnak s jognak, egy bámulandó nemzeti életnek, a lélekkel összeforrt kereszténységnek, a keresztény heroizmusnak fényes apologiája — az én nemzetem az. Nemzetünk történelme, a mióta vitéz karokkal, fényes győzelmek árán magának e hazát megszerezte, lánczolata lett egy soha meg nem szakadt küzdésnek és szenvedésnek. Soha nemzet annyit nem küzdött és szenvedett. Vérzelt önmagáért, vérét ontá másokért, egy nagy eszméért, czélért, a civilisatióért. És ezen magas missziója iránt tanúsított hűségével, szívvérének nagy érdekek szolgálatában bizonyított mártirumával kivívta magának ezredéves létét, jogot nyert egy örökkévalóságra.“ KŐVÁRY, László. A millenium lefolyásának története és a millenáris emlékalkotások. Budapešť : Athenaeum, 1897. s. 136 – 137.

[8] „Összegyűltünk és a mint itt vagyunk, bennünk és általunk ez órában megjelent itten a Zobor ormán az egész nemzet. Összeültünk itt társadalmi, vallási, nemzetiségi, pártpolitikai különbség nélkül és egybeforrasztva legdrágább közös kincsünk, a hazaszeretet által…Ismerjük mi kétségtelenül ezen évezred történetének minden egyes szakát, a minthogy kell is ismernünk azt. Hisz a múlt a jelennek anyja s a ki a kégyelet egész ihlettségével, egész melegével nem tanulmányozza a múltat, nem értheti meg a jelent és ekként éretlen és készületlen lesz a jövőre.“ KŐVÁRY, László. A millenium lefolyásának története és a millenáris emlékalkotások. Budapešť : Athenaeum, 1897. s. 138.

[9] „Álnak még ezeréves milénium szobrai“ VRÁBEL, Ferdinand. Propagačná a Spravodajská kancelária v Bratislave 1919 – 1921 a zánik maďarských miléniových pomníkov na SlovenskuIn : Paginae Historiae roč. 30, č. 1, 2022,s. 515.

[10] O bližšom priebehu odpálenia pamätníka na hrade Devín pozri: KOVÁCS József D. Kto vyhodil do vzduchu miléniový pamätník na Devíne?(Preklad z maď. Jitka Rožňová) In : Bratislavské rožky, história na zjedenie. Dostupne na internete: < https://bratislavskerozky.sk/kto-vyhodil-do-vzduchu-mileniovy-pamatnik-na-devine/> [cit. 28.11.2024]

[11] HOFFMAN, Jašek. Milenárne pomníky na Slovensku. In : Slovenský denník roč. 4, č. 13, 18. 1. 1921. s. 4.

[12] VRÁBEL, Ferdinand. Propagačná a Spravodajská kancelária v Bratislave 1919 – 1921 a zánik maďarských miléniových pomníkov na SlovenskuIn : Paginae Historiae roč. 30, č. 1,  2022. s. 518 – 519.

[13] HRICA, Juraj. Miléniový pamätník na Zobore. In : SNM-múzeum online. Dostupné na internete: < https://www.snm.sk/muzeum-online/blog-muzeum-online/nove?clanok=mileniovy-pamatnik-na-zobore> [cit. 29.11.2024]

Obr. č. 1. Námestie hrdinov v Budapešti, circa 1920. (Fővárosi Szabó Ervin Könyvtár – Budapest Gyűjtemény. (Dostupné na Hungaricana.hu).

Obr. č. 2 Detail mapy Budapešti z roku 1910, Budapest Főváros Levéltára, BFL XV.16.e.251/29 (rossz állapotú) s. 9. (Dostupné na hungaricana.hu).

Obr. č. 3. Detail mapy mesta Budapešť z roku 1868, Budapest Főváros Levéltára, BFL XV.16.b.221/cop8. (Dostupné na hungaricana.hu).

Obr. č. 4 Detail mapy mesta Budapešť z roku 1885. Budapest Főváros Levéltára, BFL XV.16.e.251/8. (Dostupné na hungaricana.hu).


Obr. č. 5 Detail mapy – mestský park v Budapešti z roku 1896, kde už sú postavené krídla pamätníka. HM Hadtörténeti Intézet és Múzeum, G I h 1469. (Dostupné na hungaricana.hu).

Obr. č. 6 Socha panovníka Ferdinanda I. Habsburského, ktorá bola vystavená  na Miléniovom pamätníku v Budapešti.  Dnes sa nachádza na Pálya utca 27, Budapešť. Na dvore budovy policajného zboru. Fotka zo zbierok Fővárosi Szabó Ervin Könyvtár. (Dostupné na hungaricana.hu)

Obr. č. 7  Podoba sochy Karola VI. Habsburského, pôvodne na Námestí hrdinov. Dnes sa nachádza na dvore policajného zboru na Pálya utca 27. Rovnako ako socha Ferdinanda I. Fotka zo zbierok Fővárosi Szabó Ervin Könyvtár. (Dostupné na hungaricana.hu)

Obr. č. 8 Podoba sochy Márie Terézie Habsbursko-Lotrinskej. Pôvodne bola osadená na Námestí hrdinov. V súčasnosti  sa nachádza v parku kráľovského kaštieľa (pôvod. Grasselkovičov) v Jedľove (maď. Gödöllő). Ako jediná z pôvodných sôch panovníkov z Miléniového pamätníka sa nachádza mimo Budapešti.

Obr. č. 9 Podoba sochy Leopolda II. Habsbursko-Lotrinského z  Miléniového pamätníka. Počas bombardovania Budapešti v čase 2. svetovej vojny bola zasiahnutá a úplne zničená. Fotka  zo zbierok Fővárosi Szabó Ervin Könyvtár. (Dostupné na hungaricana.hu).

Obr. č. 10 Podoba sochy Františka Jozefa I. Habsbursko-Lotrinského. Pôvodne bol František Jozef I. zobrazený v uhorskej vojenskej uniforme. V tejto podobe bol vyhotovený až po roku 1919, kedy sa vrátili sochy Habsburgovcov na svoje miesta, ale pre Františka Jozefa I. sa vytvorila nová socha. V nej už je odetý v slávnostnom rúchu veľmajstra Rádu svätého Štefana. Dnes sa nachádza socha na dvore policajného zboru  na Pálya utca 27.

Obr. č. 11 Jazdecká socha sv. Štefana na Rybárskej bašte hradného komplexu v Budapešti. Fotografia z roku 1906 pochádza zo zbierok Fővárosi Szabó Ervin Könyvtár. (Dostupné na hungaricana.hu).

Obr. č. 12 Miléniový pamätník arpádovského vojaka v  Brašove. Podoba je zachytená na pohľadnici, ktorá je v zbierke Országos Széchényi Könyvtár. (Dostupné na hungaricana.hu).

Obr. č. 13 Pohľadnica, ktorá zachytáva pamätník na Devíne. Na vrchole pamätníka sa týčil arpádovský vojak. Pamätník bol zničený 12. januára 1921 iniciatívou československých legionárov pod vedením Jozefa Honzu-Dubnického. Pohľadnica je v zbierke Országos Széchényi Könyvtár. (Dostupné na hungaricana.hu).

Obr. č. 14 Pamätník na hrade v Mukačeve. Na vrchole sa týči mytologický vták turul. Pamätník je zachovaný dodnes. Pohľadnica pochádza z roku 1909 a je v zbierkach Zemplínskeho múzea v Szerencs. (Dostupné na hungaricana.hu).

Obr. č. 15 Miléniový pamätník v Ópusztaszer na pohľadnici, ktorá je v zbierkach Országos Széchényi Könyvtár. (Dostupné na hungaricana.hu).

Obr. č. 16 Pamätník v Pannonhalma na pohľadnici z 30. septembra 1930. V súčasnosti je kupola pamätník zničená. Pohľadnica je v zbierkach Országos Széchényi Könyvtár. (Dostupné na hungaricana.hu).

Obr. č. 17 Pamätník v  Zemuni, Belehrad, zachytený na pohľadnici z 20. septembra 1906, ktorá je v zbierkach Országos Széchényi Könyvtár.(Dostupné na hungaricana.hu).

Obr. č. 18 Pamätník na Zobore v Nitre zobrazený pri iniciále N. Nachádza sa v úvodnej kapitole o polohe mesta Nitry v monografii Samuela Borovského o  uhorských župách a mestách. BOROVSZKÝ, Samu. Magyarórszág vármegyéi és városai, Nyitra vármegye, Nyitra – Fekvése. Budapest : Országos Monográfia Társaság, 1900. 736 s.

Obr. č. 19 Kresba Jozefa Honzu-Dubnického, ako si pamätal zoborský miléniový pamätník. Obrázok bol publikovaný v publikáci od Ferdinanda Vrábela. VRÁBEL, Ferdinand, Zápisky legionára – Jozef Honza-Dubnický. Banská Bystrica : PRO, 2014. 176 s.

Obr. č. 20 a 21 Averz a reverz pamätnej medaily na slávnostné odhalenie miléniového pamätníka na Zobore v Nitre. Zbierkový predmet Ponitrianskeho múzea v Nitre.

Obr. č. 22 Odznak s vyobrazením staromaďarských vojakov a  rokmi 896 – 1896. Zbierkový predmet Ponitrianskeho múzea v Nitre.

Obr.  č. 23  Sadrová maketa miléniového pamätníka na Zobore v Nitre. Zbierkový predmet Ponitrianskeho múzea v Nitre.

Späť na zaujímavosti

Predstavy o smrti a o démonickej bytosti Smrť v tradičnej kultúre Slovenska

Predstavy o smrti a o démonickej bytosti Smrť v tradičnej kultúre Slovenska

Ako naši predkovia vnímali smrť? Čo si predstavovali pod podobou Smrti a aké zvyky a povery sa spájali s poslednými…

Živá pamäť Nitry

Živá pamäť Nitry

Spomienky ľudí tvoria pamäť mesta Ponitrianske múzeum v Nitre realizuje vďaka finančnej podpore Nadácie SPP projekt Živá pamäť Nitry, ktorý…

„Kunov dom“ – Dom ľudového bývania a architektúry v Šali

„Kunov dom“ – Dom ľudového bývania a architektúry v Šali

Expozitúra Ponitrianskeho múzea v Nitre Mesto Šaľa je rozložené pri rieke Váh. Strediskovým bodom bol kostol s priľahlým Hlavným námestím, odkiaľ sa…

Vzácna zbierka chrobákov získala nový život

Vzácna zbierka chrobákov získala nový život

Ponitrianske múzeum ju sprístupňuje verejnosti prostredníctvom edície pohľadníc NITRA, 24. júla 2026 – Ponitrianske múzeum predstavuje novú edíciu dvanástich pohľadníc,…