späť
V zbierkach Ponitrianskeho múzea v Nitre sa nachádza množstvo zaujímavých zbierkových predmetov. Jedným z nich je zaiste i zvonček na privolávanie služobníctva. Liatinová podstava zvončeka je zdobená motívom ženských hláv a rastlín. Rastlinný motív zdobí aj hornú časť zvončeka, ktorý pozostáva z dvoch plechových pologúľ. Do činnosti sa uvádza otáčaním mosadzného gombíka umiestneného v hornej časti zvončeka.
Približne do tridsiatych rokov 20. storočia tvorilo aj na našom území služobníctvo stabilnú a ľahko identifikovateľnú vrstvu obyvateľstva. Mapovať jeho dejiny je však pomerne náročné, keďže málokedy sa po slúžkach či sluhoch zachovali písomné pramene.
Jednou z výnimiek je Pavla Cebocli (1885 – 1971), ktorá ako osemdesiatročná zaznamenala svoj životný príbeh. Je to príbeh chudobného dedinského dievčaťa, slúžiaceho v bohatých panských domoch vo viacerých mestách Rakúsko-Uhorska. Vo svojich spomienkach uvádza, že musela byť hore, kým páni nešli spať a musela „byť vždy pripravená, keď zacengali“.
Na obdobie svojej služby u dvoch bohatých dám v Pešti spomína takto: „Deň sa začínal tak, že okolo šiestej zacengali, vstúpila som do spálne, vytiahla žalúzie, oznámila, koľko je stupňov a aké je počasie. Nato obe vystrčili ruky, pobozkala som ruku najprv staršej, potom mladšej. Pomohla som im z postele, obula pantofličky, stiahla nočnú košeľu, opásala flanelovú sukňu a začalo umývanie v spálni…. Medzitým kuchárka pripravila raňajky, chyžná ich doniesla, ja som pripravila stôl a šla som ohlásiť: Milostivé je prestreté.“
Autorka: Katarína Beňová
