„Kunov dom“ – Dom ľudového bývania a architektúry v Šali

Expozitúra Ponitrianskeho múzea v Nitre

Mesto Šaľa je rozložené pri rieke Váh. Strediskovým bodom bol kostol s priľahlým Hlavným námestím, odkiaľ sa hviezdicovo rozbiehali cesty na všetky strany: K prievozu, Horná ulica, Hlavná ulica a Dolná ulica. Tá bola ukončená na periférií Mlynárskou ulicou, kde v malých domkoch bývali mlynári, rybári a chudobnejšie rodiny.

Obr. č. 1, obr. č. 2 Zdroj: MORÁVEK, J. 2008. Šaľa na starých pohľadniciach

Okrem názvov ulíc sa dodnes v Šali stretávame so starými názvami niektorých častí v intraviláne mesta, ktoré boli pôvodne výmolmi Váhu: Cigánska pažiť s priľahlým Pérom, Pošváň, Teheľňa, Dudváh a Staré jarmočisko, Špendlova jama a Žabárňa. Všetky tieto lokality sa pri asanácií a výstavbe mesta a nových štvrtí nenávratne zmenili (ŠMIDA, K. 1993. s. 245 – 248). Práve pri asanácií sa ukázalo, že najstaršie domy boli na Hornej a Dolnej ulici a v spomínanej časti Žabárňa[1], kde dodnes stojí posledný z týchto domov – tzv. Kunov dom – v súčasnosti Dom ľudového bývania a architektúry.

Obr. č. 3

ŠAĽA – Situačný plán mesta, rok 1920

1. Cigánska pažiť
2. Pošváň
3. Teheľňa
4. Žabárňa
5. Dudváh
6. Špendlová jama

Zdroj: ŠMIDA, K. 1993, s. 249.

Národná kultúrna pamiatka Dom ľudového bývania a architektúry v Šali pochádza z 1. polovice 19. storočia. Vyryté vročenie na tráme v dome, ktorý bol ale pri jednej z opráv domu odstránený, odkazuje na rok výstavby 1831.

Dom bol vybudovaný stĺpikovou technikou so stenami vypletanými vŕbovým prútím a omazanými hlinou[2],[3]. Na výplet stien domu sa používali hrubšie haluze, pletená kostra sa omazala blatom – hlinou, dobre pomiešaným s plevami. Túto zmes nanášali po vrstvách tak, aby vytvorili steny 60 – 70 cm široké. Hotové steny sa napokon olíčili (nafarbili) bielou farbou – vápnom. Pôvodne pletené steny objektu sú dnes v dôsledku opráv a prestavieb značne narušené a nahradené surovými tehlami.

„Kunov dom“ predstavuje typ tzv. sochového domu a patrí medzi posledné exempláre tohto druhu na celom Slovensku[4]. Sedlová strecha je položená na drevený krov nožnicovej (klieštinovej) konštrukcie s čelnou sochou, ktorá je zapustená hlboko do zeme pred predným priečelím domu. Sochový krov sa využíval najmä pri stavbách s menšou nosnosťou stien – pletené, hlinené (FROLEC, V. – VAŘEKA, J. 1983. Heslo Sochový krov, s. 204).  K. Šmida (s. 250) upozorňuje, že rozvetvené „sochy“ z pevného agátu boli na dome v Šali dve – v  čelnej stene a tiež za druhou izbou.

Valbová strecha je pokrytá trstinovou krytinou. Došky, teda viazanice trstiny, sa priväzovali na strešné laty odspodu po hrebeň strechy. Hrebeň bol ukončený vrkočom upleteným z protiľahlých došiek[5].

Prvá väčšia prestavba tohto domu prebehla v roku 1918, „keď sa pozmenila pôvodná sochová konštrukcia krovu a pravdepodobne sa vybúrala aj murovaná pec v prednej izbe[6] (SZANYIOVÁ, M. 1987). Úprava objektu prebehla viackrát. Väčšiu opravu objektu chystali aj poslední majitelia domu v 60-tych rokoch 20. storočia. Zásahom Pamiatkového úradu k nej napokon nedošlo a dom bol v roku 1963 vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.

Ako uvádza K. Šmida (s. 252), samotná budova rodinného domu vyhovovala všetkým potrebám roľníka. Vstupnou časťou domu bol pitvor s oddelenou kuchynskou časťou. Z pitvora sa prechádza do prednej, tzv. parádnej izby situovanej smerom k ulici. Na opačnej strane sa nachádza zadná izba, komora (hambár) a za ňou, pod jednou strechou maštale. Maštaľou sa murovaná časť domu končila. Úplne vzadu je pristavaný prístrešok, kde je umiestnený „ľahký rebrinový vozík, aký používali všade na dolnozemských rovinách a majiteľovi vyhovoval po všetkých stránkach v celoročnej práci, či už na vozenie náradia, vývoz hnoja, zvážanie obilia, kukurice alebo repy. Vyumývaný a pekne vymaľovaný bol pýchou gazdu pri slávnostných nástupoch pri odvodoch, svadbách či rodinných návštevách, jarmokoch alebo púťach. Mal pevné kolesá, rebriny pri vození sypkého materiálu sa vykladali doskami“ (ŠMIDA, K. 1993, s. 253). Na dvore bolo pôvodne umiestnené aj hnojisko a suchá toaleta.

V obytnej, aj hospodárskej časti domu sa nachádza hlinená podlaha, pričom ide o najstaršiu a najprirodzenejšiu formu podlahy v ľudskom obydlí. Na zhutnenie materiálu a zníženie prašnosti sa do hliny pridával kravský trus. Hlinené podlahy vyžadovali nestálu údržbu – ubíjanie povrchu, vlhčenie, domazávanie rozrušených častí. Pri zametaní sa podlaha najskôr pokropila vodou. Pri sviatočných príležitostiach sa zem polievala do pôsobivých ornamentálnych kompozícií, na čo slúžili špeciálne dierkované polieváčiky (https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/podlaha/?highlight=podlaha; HORANSKÝ, P. 2023, s. 6-7)[7].

Obr. č. 9 – 13 Zdroj: Ponitrianske múzeum v Nitre. Interiér Domu ľudového bývania a architektúry v Šali v súčasnosti vybavený exponátmi z Vlastivedného múzea v Galante.

Obr. č. 14 Zdroj: Dom ľudového bývania a architektúry v Šali (brožúra), 2025.

Situačný náčrt s pôdorysom:

1. vstup do dvora
2. predná izba
3. pitvor s podkomínom
4. zadná izba
5. komora
6. maštaľ
7. maštaľ
8. šopa
9. studňa

Zdrojom úžitkovej vody bola studňa. Voda sa zo studní naberala rôznymi spôsobmi podľa ich hĺbky. Z plytších studní sa vyťahovala pomocou dreveného háku – kvaky alebo pomocou vahadlovej konštrukcie. Pri hlbších studniach sa používal rumpál s reťazou navinutou na drevený valec. Takýmto spôsobom sa voda vyťahovala aj zo studne pri dome Kunovcov. V súčasnosti návštevníci v rámci prehliadky objektu uvidia na dvore vahadlový typ studne.

Pitnú vodu si obyvatelia domu nosili z artézskej studne pri kostole. Až v polovici 20. storočia bol k domu privedený verejný vodovod. V tom období bol dom zároveň elektrifikovaný.

Roľnícke domy v Šali boli „postavené na pozemku o výmere 1200 štvorcových siah. Parcely boli vymerané tak, že na jednej strane gruntu bol postavený dom a na druhej strane bol potrebný hospodársky dvor“ (ŠMIDA, K. 1993, s. 250). Aj v prípade „Kunovho domu“ bola pozdĺž domu tzv. malá záhrada oddelená dreveným plotom a veľká záhrada – humno bolo za domom a siahalo až do miest, kde je v súčasnosti mestská zástavba.

Do roku 1972 objekt slúžil ako rodinný dom. Posledným obyvateľom a majiteľom bol pán Imrich Kuna (1902 – 1976), ktorý sa sem s rodinou nasťahoval v roku 1946. So ženou Agnesou, rod. Lacovou mali 6 detí. V dobe sťahovania mal najmladší syn Tibor pol roka. Je posledným žijúcim z detí manželov Kunovcov a žije doteraz v Šali[8].

Okresný národný výbor v Galante odkúpil dom od posledného majiteľa s dvorom a záhradou, bez vnútorného zariadenia. Neskôr ho odovzdal hospodárskou zmluvou do správy vtedajšiemu Okresnému vlastivednému múzeu v Galante so zámerom vybudovať v objekte národopisnú izbu. Vlastivedné múzeum v Galante sprístupnilo verejnosti národopisnú expozíciu v roku 1979. Od roku 2008 prešiel do správy Ponitrianskeho múzea v Nitre a v súčasnosti predstavuje tradičné ľudové bývanie vidieckeho typu z oblasti juhozápadného Slovenska a dokumentuje spôsob života vtedajšieho obyvateľstva.

Dnes púta dom pozornosť svojou jedinečnosťou uprostred mestskej sídliskovej zástavby. „Kunov dom“ ponúka pohľad na život bez elektriny, bez kúpeľne a moderných technológií. Na dobu, v ktorej každý predmet, ale aj člen rodiny, mal svoju úlohu a funkciu.

Autorka textu: Mgr. Ivana Elgyütt, PhD.

Zoznam použitej literatúry a zdrojov:

FROLEC, V. – VAŘEKA, J. 1983. Lidová architektura. Praha 1983. 359 s.

HORANSKÝ, P. 2023. Hlina a hlinené stavby. B. Metodika princípov rozhodovania Pamiatkového úradu SR vo veciach stavebnotechnického /alebo reštaurátorského/ zásahu Časť 9. Stavebná časť — materiály. Vyd.: Pamiatkový úrad SR, Bratislava. 2023. 13 s.

MORÁVEK, J. 2008. Šaľa na starých pohľadniciach. Vyd.: Focesa, Šaľa 2008. 141 s. ISBN 978-80-969736-0-6.

Pamiatkový zámer na GO ľudovej architektúry č. 722 Šaľa nad Váhom, 1972 Bratislava.

Podlaha. Heslo. Dostupné dňa 27.07.2026: https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/podlaha/?highlight=podlaha.

Poslední obyvatelia „Kunovho domu“ v Šali (infokarta). 2026. Ponitrianske múzeum v Nitre.

SZANYIOVÁ, M. 1987. Dom ľudového bývania v Šali (brožúra). Vyd.: Okresné vlastivedné múzeum Galanta, 1987.

ŠMIDA, K. 1993. Šaľa: Kapitoly z histórie mesta. 281 s.

ŽÁČIKOVÁ, P. 2025. Dom ľudového bývania a architektúry v Šali (brožúra). Vyd.: Ponitrianske múzeum v Nitre 2025. 19 s.

[1] „Žabárňa. Keďže hlavné námestie pred kostolom bolo veľmi priestranné a široké a tu sa odbavovali vychýrené výkladné jarmoky a trhy, bolo potrebné udržovať ho v dobrom a suchom stave. Vodu z neho odvádzali jarkami do močariny v rozlohe asi 1 ha, do Žabárne. Už jej pomenovanie ju dostatočne charakterizuje. V jedinom rade v Žabárni bolo pár domkov, kde bývali želiari. Dnes stredom Žabárne vedie od novej pošty cesta do nemocnice“ (ŠMIDA, K. 1993. s. 248).

[2] „Zástupcov hlinených stavieb nájdeme hlavne v ľudovej architektúre ako obytné domy (hlinený dom v Martovciach, Rybníku, roľnícky dom v Šali, habánske domy vo Veľkých Levároch), stodoly alebo iné hospodárskej objekty. V minulosti početné hlinené stavby na juhozápadnom Slovensku, južnej časti stredného a východného Slovenska sú v súčasnosti ohrozeným druhom pamiatok. Ak sú neudržiavané, nechránené voči vodnej erózii, podliehajú deštrukcii a postupnému zániku.“ (HORANSKÝ, P. 2023, s. 3).

[3] „Základnou výhodou hliny je ľahká dostupnosť, pri kvalitnom spracovaní je dostatočne pevná a pružná, odolná voči ohňu, má výborné tepelno-akumulačné schopnosti, zadržiava vzdušnú vlhkosť zaručujúcu ideálnu mikroklímu pre bývanie a uchovávanie potravín. Jej negatívne vlastnosti sú menšia odolnosť voči pôsobeniu vody, zmena objemu pri schnutí a časová náročnosť pre vyschnutie hlineného materiálu. Tieto vlastnosti sa dajú eliminovať výberom hliny, úpravou hlinenej zmesi, vhodnou úpravou povrchu a situovaním stavby (HORANSKÝ, P. 2023, s. 5).

[4] Viď. Pamiatkový zámer na GO ľudovej architektúry č. 722 Šaľa nad Váhom, 1972; ŠMIDA, K. 1993, s. 250.

[5] Viac: FROLEC, V. – VAŘEKA, J. 1983. Heslá: došek (s. 35), došková krytina (s. 35).

[6] Pec sa zrekonštruovala pri úprave priestorov na muzeálne účely  v roku 1979 (SZANYIOVÁ, M. 1987) a je súčasťou expozície aj v súčasnosti.

[7] Pozri aj: FROLEC, V. – VAŘEKA, J. 1983. Heslá: podlaha (s. 165); Vysýpání ornamentu (s. 256).

[8] Viac: Infokarta Poslední obyvatelia „Kunovho domu“ v Šali.